Oriešková –
v piešťanskom parku
mňam, chutí, vonia letom
Povedz, veverička,
koľkým deťom
žmurkáš denne takto z výšky?
Milá pani, nepoviem
Počty do orieška skrývam
Na smiech, pohyb okolo
len sa dívam, dívam...
Pokračovali sme v ceste ďalej, ale mne sa v hlave už potulovala rozprávočka
o veveričke. Ale nie drevenej...
Nebudem sa volať Nika
Piešťany 2011
Ach, nechce sa mi veriť, že preletel celý rok. Vlastne ešte viac. Ale je opäť leto a možno aj správny čas pre rozprávku. Čo keď sa túla niekde po piešťanskom parku? Tak nech sa túla aj tu -
Bola, žila v piešťanskom parku jedna nesmierne zvedavá veverička. Keď hľadala strom, na ktorom by sa jej najlepšie bývalo, hľadala taký, aby bol nad niektorou cestičkou v parku a tiež blízko strechy nad kolonádou. Nie tou na moste, ale neďaleko staršej budovy s povestnou kinosálou.
Taký dom hľadala preto, že ju veľmi zaujímali ľudia – ako chodia, rozprávajú, prevážajú sa na rôznych vozoch, majú čudesné domy a miesto jedného kožúška rôzne oblečenie, ktoré sa dá obliekať aj vyzliekať. To by sa jej páčilo – meniť kožúšky podľa počasia aj nálady!
Ani meno nemala veverička podľa veveričích zvykov, hoci ju mama Veverica od detstva volala Krivý zúbok.
Jeden z predných zúbkov jej totiž narástol nakrivo, začo sa jej súrodenci aj kamaráti z blízkeho okolia často posmievali. Preto hopkala po konároch stromov najradšej sama. Aj jedlo hryzkala tak, aby ju nik nepozoroval a nevysmieval sa. Keď mamka jej a dvom bratom aj jednej sestričke dovolila, že môžu bývať sami, rozhodla sa nájsť si nový byt dobre, dobre ďaleko. Aj meno si chcela zmeniť, len sa nevedela rozhodnúť, aké by sa jej najviac páčilo. Načúvala reči ľudí, čo sa zvykli prechádzať pod jej novým domovom, a vyberala, ktoré slovo, ktoré meno je najkrajšie. Alebo najpriliehavejšie?
pokračovanie nasledujúci deň
Foto - D. Betechová a internetové zdroje
Komentáre
tak,