Vraj pavučina ľudských vzťahov má jedinú tendenciu: trhať sa. Súhlasím. Ako ľahko môžeme stratiť, úplným nedopatrením potrhať to, o čom sme si mysleli, že je nemenné a pevné. Také samozrejmé.

Nikdy neviem, kedy sa mi to podarí a vďaka mojej vlastnej nepozornosti niečo vzácne skončí, alebo odíde.

Skúšam vedome vnímať pavučinu, ktorá sa okolo mňa tvorí. Niekde sú v nej diery a ja tuším, že sme niečo pokazili. Ja aj oni. V tých miestach je prievan.

V iných miestach to ešte celkom dobre drží a je tam isto a príjemne. Neviem dokedy.

Nerovnováha.

Niektorí celý svoj život opravujú pavučiny. Iní ich trhajú.

Ja bojujem so zlom. Nie každé sa poddá, iba sa schová a zaútočí tam, kde to najmenej čakám. A tak sem tam treba predsalen pristúpiť k oprave pavučuny.

Sem tam mi to ani len nenapadne.

A sem tam sa potrhanými spojmi netrápim.