Tento výrok asi najlepšie vystihuje moje pocity keď sa odvážne priznám, že som z Bratislavy. Áno, narodila som sa tu, žijem tu, vnímam Bratislavu ako svoj priestor a jej obyvateľov ako svojich krajanov. Je na tom niečo nenormálne? Pre veľa ľudí zjavne áno. Keď som nedávno  kráčala centrom mesta, zastavil ma jeden zúfalý cudzinec s otázkou, či náhodou nie som Bratislavčanka lebo každý koho oslovil, aby sa ho spýtal na cestu, ho odbil s vetou – nie som odtiaľto. Chcel vedieť cestu k pamiatke, od ktorej bol vzdialený pár metrov a cestu ku ktorej vie stopercentne aj môj kocúr. Práve táto príhoda ma doťukla, aby som sa zamyslela nad vlastným mestom a hlavne nad ľuďmi, ktorí v ňom trvalo alebo prechodne žijú. Veta, ktorú počúval cudzinec, je totiž veľavravná a veľavysvetľujúca. Ľudia tu prechodne žijúci nevnímajú Bratislavu ako svoje mesto. Nevnímajú ju dokonca ani ako hlavné mesto svojej rodnej krajiny. Keby k nej mali aspoň ľahostajný vzťah, neriešila by som ich. Ale oni ju nenávidia. A nenávidia aj nás, Bratislavčanov. Určite majú aj príhody s nepríjemnými ľuďmi, ktorí ich napríklad vytláčali z cesty. Ale takí sú predsa aj v Gelnici či Banskej Bystrici. Na základe pár magorov nás dajú všetkých do jedného smradľavého vreca s nálepkou “namyslený Blavák”? A ešte sú schopní sa aj čudovať, že si s človekom, ktorý ma takto nezmyselne a nespravodlivo onálepkoval, nie som schopná dať kávu? A nielen, že ma onálepkuje, ešte si ma na úvod od hlavy po päty premeria a myslí si, že ja si o ňom myslím, že je sedlák. To mám ako bonus k celkovému smrteľnému hriechu.

Nepatrím medzi ľudí, ktorí hodnotia iných a keď už, tak len po výzve a určite nie na základe ich geografického pôvodu či pooobliekaných handričiek. Sedlákom však označím človeka, ktorý z balkóna prenajatého bytu kľudne vyhodí fľašu na trávnik, zaparkuje cez dve parkovacie miesta, nepomôže stratenému cudzincovi, nepozná dopravné značky alebo zabudol, že jeho vozidlo má v základnej výbave smerovku, k čašníkovi sa správa ako k občanovi druhej kategórie lebo on tam prišiel minúť peniaze… Viete, o čom sú všetky tieto situácie? O nenávisti k priestoru, v ktorom žije a o tom, že tento priestor nevníma ako svoj.  Sedlák si odíde domov na svoj krásny pozemoček, kde sa môžu jeho deti bezpečne hrať. Je mu jedno, že moje deti sa môžu hrať práve na tom kúsku trávy, kam pred odchodom domov vyhodil fľašu. Veď tam to už nie je jeho. Ani ten byt nie je jeho. A ani celé toto mesto nie je jeho. Okrem toho, že nám tým znepríjemňuje život, sa oberá o možnosť spoznať Bratislavu inak ako len cez dopravné zápchy a stretnúť aj iných ako namyslených Blavákov.  

Nenávisť prechodných k Bratislave je slušne podporovaná  aj našimi politikmi. Nepovažujem za normálne ak premiér našej krajiny verejne povie vetu, že Bratislava nie je Slovensko. Povedal by niečo takéto český premiér o Prahe, rakúsky o Viedni, francúzsky o Paríži? Alebo začujem v televíznej debate novozvolených županov “myšlienku”, že kým pride jedno euro z Bratislavy na východ, je z neho desať centov. Nenávidia svoje hlavné mesto, hoci v ňom mnohí roky žijú. Takto postupne sa nenávisť politikov voči Bratislave prenáša nižšie a dostáva sa nielen k mimobratislavským, ale hlavne k prechodným obyvateľom hlavného mesta.

Priznám sa, že som tiež takmer začala svoje vlastné mesto nenávidieť. Žije v ňom podstatne viac ľudí ako je jeho kapacita a to sa v každodennosti nedá necítiť. Stačil však jeden predĺžený víkend kedy šla väčšina prechodných domov a jedno vyvezenie sa na Ahoj. Sledovala som svoje mesto, počúvala som jeho zvuk, spomínala som aké bolo, aké je a aké asi bude. Tam mi došlo, že ho milujem. So všetkými jeho vôňami aj smradmi, príjemnými aj rachotiacimi zvukmi, úžasnými aj ošarpanými budovami. Došlo mi aké možnosti a pohodlie mi vie ponúknuť a akých skvelých ľudí tu môžem stretnúť na každom kroku. Moja vôňa, môj zvuk, môj tvar, môj sused… Moje mesto. Každý si prirodzene bráni to, čo príjme za svoje alebo čo prirodzene jeho je. Keď niekto pracuje v Bratislave a zároveň o nej hovorí len ako o hnusnej, je to podobné ako keby som sedela v lone vášho otca a hovorila o ňom, aký je pako. Keď si to o ňom myslím, nesadnem si mu do lona…

Už o Bratislave nikdy nepoviem nič škaredé, lebo mi poskytuje priestor na všetko, čo v živote potrebujem – prácu, vzťahy, oddych, domov. A ako pridanú hodnotu mi to vie poskytnúť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Cena (doslovná aj obrazná), ktorú každý Bratislavčan za tento komfort platí je síce vysoká, ale stojí za to. Keby všetci prechodní prijali Bratislavu za svoju aspoň na tých pár dní kedy v nej žijú, vrátila by im to aj s úrokmi.