Už dlho rozmýšľam, ako začať článok tak, aby to bolo originálne a ja som vyzerala múdro, ale keďže mi nenapadá žiadne duchaplné motto, napíšem to tak, ako viem. Polopatisticky.

Názov tohto príspevku znie dosť odborne, no ja vám nebudem poskytovať návody a podobné veci, ja vám poviem, ako to bolo v mojom prípade. S tou mentálnou dospelosťou.

Presne si ten moment pamätám. Išla som domov, po našom dedinskom chodníku, a odrazu ma ovalila myšlienka, že mám 18 rokov. Wau, 18... To som už dospelá - podľa zákona. Ale dospieva sa predovšetkým psychicky.

Ak som naozaj dospelá, čo teda zjavne som, nemali by sa ku mne ľudia správať inak? Viac ma rešpektovať? Vidieť ma v inom svetle?

Nie. Nie, nie, uvedomila som si jednu a predsa tú najdôležitejšiu vec. Niečo tak jednoduché, že mi to nikdy predtým nenapadlo. Prečo furt myslím na názory iných ľudí? Ľudí cudzích a často neprajných. Kam ma posúvajú ich názory? Ich pohľady? Prečo sa vyhýbam bojazlivo pohľadom v autobuse a v duchu rozmýšľam, či nemám strapaté vlasy?

Odpoveďou je, že som si dovtedy neuvedomila, že JA som dôležitá. A môže to vyznieť namyslene, ale mne je to jedno, pretože JA som dôležitá. Nie som len časť celku, nie som jedna z milióna. Som originál. Načo sa snažiť byť ako tie dievčatá, čo ma nútia cítiť sa úboho? Ja predsa nechcem byť ako ony.

A presne toto ma posunulo tak dopredu, ako nič na svete. Uvedomte si, že na svete je vyše 7 miliárd ľudí a vy nemôžete potešiť každého. Nemôžete sa každému páčiť. Ale to je v poriadku. Pretože z tej obrovskej masy ľudí nie je ani jeden človek, ani jeden, taký, ako si ty. Si výnimočný/á, a jediné na čom záleží, je tvoje šťastie.

Nie je sebecké myslieť na svoje šťastie a svoju spokojnosť, pretože šťastný človek môže rozdávať úsmev ďalej. Žijem už vyše roka s presvedčením, že negatívne myšlienky na mňa nedočiahnu a ja som tvorca svojho sveta. Žijem len raz a preto nedopustím, aby ma niečie myšlienky a názory robili smutnou. Nepáčim sa ti? Fajn, môžeš ísť, nech sa páči. Ani mne sa nepáči každý, preto rešpektujem, že ani ja nemôžem sadnúť každému.

Tím, ktorí ma milujú, dám celé svoje srdce. Ale tým, čo ma veľmi nemusia, darujem svoj rešpekt. Každý jeden sme bytosť s vlastným mozgom, a preto máme často rozličné názory. Treba si to uvedomiť a druhých ľudí prinajmenšom rešpektovať. Lebo viete ako sa hovorí, karma is bi*ch :P

Ak sa vám tento článok páčil, hoďte LIKE, budem rada a inšpiruje ma to písať podobné vtákoviny :))