aj ked cítiš trpkosť, tvoja báseň sa mi veľmi ,veľmi páči.
Odpovede na svoje prečo , asi od nás nečakáš

je to o smútku o vyrovnaní sa s niečím... a skús, možno tam niekde medzi tvojím prečo nájdem to svoje...

u iných bežné, neplatí u každého a s tým sa musíš zmieriť a čím skôr to urobíš, tým lepšie pre teba :-) O_ô

zistila som, že v niektorých rodinách sa nenosí objatie, záujem o pocity, či vyrieknutie jednoduchého "ľúbim ťa"...

predvčerom som telefonovala s mamou a povedala mi, že jej chýbam, priznám sa, prekvapilo ma to, to isté aj wewe...no a ver im, keď na to nie som zvyknutá...

ale verím, že to, že niečo niekomu nevieme povedať, ešte neznamená, že ani nič necítime ;)

mám Ťa rada, snežka :*

Zmieriť sa s niečím znamená v mojom ponímaní pripustiť prehru, prijať porážku... tak snáď sa to naučím časom asoň akceptovať...

vitaj... no prepadol ma pesimizmus... čo ti poviem... a neprejavenie záujmu nechám bez komentára... dávaj na seba pozor...

hmm, smutné veľmi smutné a veľmi životné, tak už len vykročiť vpred a žiť.. držím palce..
mám Ťa rada, ale to iste cítiš..:-) pekný deň

ahoj. chcem písať veselo, ale nejako mi to nejde... vykročím a ... pri mojom šťastí si rozbijem ústa... :-)

ale však ber trochu život pozitívne, optimisticky sa vstáva ľahšie aj s rozbitou pusou...ja viem, ľahko sa mi vraví, ťažko sa žije..nuž ale za pokus nič nedáš..:-)

optimizmus bol vyčerpaný v Tatrách, kde bolo naozaj skvelo... usilovne dúfam budeš čítať, chcem preraziť v top... veď keď už sme tie lákavé názvy povymýšľali..

čítať kukať, tíško závidieť.. :-)) teším sa na to..:-)

Snežka, viem, ty to tak chápeš. Neviem koľko máš rokov, ale budeš to práve ty, kto za chvíľu bude vyhrávať. Dieťa trpí, za všetkým hľadá vinu v sebe, prečo ho mamá nepoláska. Na vine sú rodičia!
Pokiaľ som bývala doma, tak isto som často poláskaná, pobozkaná nebola. Ked som po víkende začala odchádzať na internát, mama vyžadovala, aby som ju vystískala, vybozkávala a ja som to nejak spontáne urobiť nevedela. Mám ju veľmi rada, ale nie je to moja priateľka. Dlho som bola krava sprostá, ktorá nevie, čo je život. Ale rozprávať sa a vysvetlovať nechcela. Ja som sa odcudzila, dospela, začala vychovávať a dávať lásku. A moja mama, aj ked mi je to veľmi ľúto, trpí . Chce niečo, čo ona nevedela, nechcela, nedokázala , neviem , dať. Ked jej pripomeniem minulosť, nepáči sa jej to a vytýka mi, že som jej neodpustila. Ja som jej odpustila, ale NIKDY nezabudnem. Možno je to s tebou podobné

ja prehry nemám rada, ani tie osobné, ani tie na ihrisku...ničia mi život, ubíjajú ma a mám pocit osobnej prehry a toho, že som babrák a nechopák... z môjho pohľadu j epodivuhodné, že s mojimi rodičmi nedokážem komunikovať..telefonát v dĺžke 50 sekún je rarita a úspech. S adoptívnou mamou, kecáme 20 minút v pohode a ide to... ale na komunikáciu treba naozaj aspoň dvoch, ktorý sa chcú rozprávať...a o to, naši nestoja...

v súčasnosti 20 ročný študent medicíny. Jeho mama, ako rozprával, ho nikdy neoslovila zdrobneninou. Má sestru a tá, ne neho žalovala, vymýšľala si a on dostával a trpel. Jeho mama sa s ním nerozprávala aj tri týždne. On aby sa jej zavdačil, nosil jej maličkosti, napr. srdiečko z jarmoku, nazbieral jahody, aby sa jej zavdačil a ona ich nechala nepovšimnuté. Vieš si predstaviť 18 ročného chalana, ktorý o tomto rozpráva tete so slzami v očiach? A ešte viac!
Určitý zlom vraj nastal, ked ho zobrali na medicínu. Matka už v ňom vidí syna-lekára. Vidí aj on už v nej matku? Nie som si istá.
Prejavuje sa to na ňom tak, že nechce mať rodinu, aby jeho deti netrpeli, ako on. A ja verím, že svoj názor zmení.

Mám "adoptívnu mamu" a maca...neviem, či je to veľa, alebo málo...

Ja som tiez mala fcera pesimizmus. Mamka lakovanie nechtov v aute nezozula , sice kecame ale ani len , ako bolo nepadlo. Ocko sa to spytal ale odpovede pocuval na pol ucha. Esteze aspon seegra sa stavila.
Lebo som si sedela v sprche a som si vravela, drahi rodicove , ja som na tom blogu bola pecena verana, pretoze som sa tam citila chtena :)
Toz som rada, ze niekoho mas, kto ti ten pocit dava , lebo Meda moc komunikativne neposobil :)

maco je rovnako komunikatívny ako ja... ale tam bol nejako zakríknutý... asi sa bál toho nožíka na medvede...a s tým chcením..nejako podobne... bolo to fajn... a čo tvoje Tatranské suveníry... ? ocenili ich rodičové? U nás ani záujem o fotky nebol... nieto ešte o mňa...

Zaujem nebol ale ja som sa nan nepytala. proste som vyliala kazdemu sliz do ruky, udrbavali sa, aj oci som ukazali. Magnetka pekne na chladnicke :) Ja mam fotky velmi biedne, pravdu poviem, ze len slovom mozem sprostredkovat zazitky :) Ale sestru zaujala ranna story, potom uz aj na vas bola zvedava . Toz secko treba zabalit asi do obalu cloveku blizkemu :DDD
Neva ze nebol zaujem, vyber , vybal na blog a tes sa z toho, kde zaujem je a mozno niekedy bude aj tam, kde by si si ho priala ..

máš adoptívnu mamu a maca. Nie je to veľa, je to málo. S tým telefonovaním mame, je to so mnou podobné. Som max komunikatívna, ale s mamou si mám málokedy, čo nového povedať. Proste už sa jej nedokážem otvoriť. Toto je i príčinou toho, že mám veľa kamarátov a priateľov, ale ani jednu priateľku, ktorá by o mne absolútne všetko vedela.
Mala som strach, tak ako ty, aby som ZNOVU nebola niekomu na smiech. Tak, ako ty, som chcela byť vo všetkom úspešná, Aj sa mi darilo. Ked som dozrela, tak som si uvedomila, že nie je dôležité koľkí ťa uznávajú, ale KTO. Už som to raz napísala. Nemusia nás mať všetci radi, nemusíme so všetkými rovnako komunikovať, nemusíme sa sovšetkými stretávať. Ale ked už na to stretnutie s niekým pôjdem, nech je plnohodnotné.Ked si niekoho vezmem ako dôverníka a poviem mu moje tajomstvo, musím rátať s tým, že ho vyzradí, lebo som ho neudržala ja, ale nesmie mi ublížiť. Nestaviam sa obranne, ale priznám - áno bola som neúspešná, lebo niekto bol lepší, ved ja som lepšia v niečom inom.
Nemôžeš všetky svoje sily vynaložiť tak, aby si bola vo všetkom úspešná. Lebo budeš vždy , nie tá prvá . Oj olympionici vyhrávajú len do svojich možností a u každého je tá možnosť nastavená rôzne.
Sústred sa na tú tvoju adoptívnu matku a teš sa z jej záujmu. Ak vie tvoja mama o nej, možno aj žiarli a je urazená. U mňa to tak bolo. A nepomáhalo žiadne vysvetlenie.
Je to tvoj príbeh, nechcela som toľko písať, ale možno z príkladov si niečo prevezmeš.
Ked som začala bývať mimo domova, vždy som našla "adoptívnu matku" v starších ženách. A ked sa stretli s mojou mamou, povedali jej, že som fantastická, že môže byť na mňa hrdá. A moja mama mi raz povedala: nechápem, prečo teba ľudia majú radšej, ako mňa.
Co som jej na to mala povedať.

Netráp sa, bud šťastná s tými , čo máš a to , čo si ty nedostávala, čo ti chýbalo, poskytni iným. Ver , vráti sa ti to!

že sa o tvoje pocity niekto zaujíma....:-)

múdro vravíš, bars až tak, že musím popremýšľať, čo ti odpísať... ja sa vrátim a odpoviem...

som a nesmierne si to vážim...len mi je čudné, že sa nestarajú tí, ktorí by sa mali...

keď je voda ľadová, tak do nej nevstúpim,...nie som otužilec a apropo,..aj otužilci majú svoju medzu a nie si jediná, pre ktorých vlastní rodičia zomreli aj keď sa po tomto svete ponevierajú :-) O_ô

nevedela som, ze mas aj basnicke crevo... su to krasne verse, aj ked z obsahu mi naskocili zimomriavky.