Veď len teraz som sa učila na maturitu a potom nejedla, lebo som sa zamilovala a nejesť sa mi zdalo byť rozumné... Len teraz som si začala holiť nohy a trhať obočie...

Len teraz som sa presťahovala do toho Big Apple, nenormálne veľkej dediny menom Bratislava a bola paf z toho, že bože, električky a jak mám čítať ten rozvrh odchodov MHD?....

Len teraz som nespravila prvú veľkú skúšku a potom ma okradli dva krát o telefón v autobuse a len teraz som randila a randila a rozmýšľala, čo také si mám asi objednať v tej kaviarni pred mojim milým, aby som zaujala, aby som pôsobila zrelšie,dospelejšie.. A on sa vôbec nesmial, že stále blúdim v tej preveľkej Bratislave, že sa strácam a že jediná istota je internát, kde chodí 84, Námestie Mieru a potom škola...

Len teraz sme zoštátnicovali a ja som bola úplne stratená, že bože,  má byť toto real life? Že chodíte od pohovoru na pohovor, až tak, že občas zabudnete... aká pozícia to vlastne bola?....

A potom sa to zmení a zrazu práca, hypotéka, potom kríza a vlastná kríza... človek sleduje tú kopu korupcie a Róberta, ako sľubuje a rozdáva a vy ste najsmutnejší na svete... A potom sa to zmení... Lebo zo dna sa dá ísť už len hore a... Presne ako na krivke ekonomickeho vývoja...

Práca, dobrá práca, milí ľudia, knihy, hudba, štúdium, láska, kopec, kopec, kopec lásky.. Svadba... A on, ktorý tu bol celý čas... A staré fotky a nové fotky...

A zrazu je tu ONA. Svetlo. Najkrajšie na svete..........

Je to pravda? Je to naozaj pravda?.....

Som pripravená? Nezosypem sa? Z prvej horúčky? Z boľavého bruška?.....

Cítim sa byť ready, asi som ready...

Chce sa mi plakať. Nie zo smútku, ale z dojatia.. Že všetko dáva zmysel. Že raz všetka bolesť pominie a že vždy výjde slnko, nech chceme, alebo nie, proste je to tak, je to zákon prírody.

Niekedy stačí len dýchať a jednoducho zostať na žive.

A potom sa zrazu vyhrievate..........aj keď vás to občas premkne, že...

Mohlo by sa to celé zopakovať???

Ale ak sa uvoľníte... A prestanete rozmýšľať, čo bude zajtra.... Zrazu sa nie je čoho báť.

Je to super. A bude to super. O minútu, aj o dve. Aj o štyri...

A tak teraz riešim odsávačky mlieka... Treba, či netreba? Dudel?... Kolotoč nad postieľkou?....

Som dojatá. Lebo sme len návštevníci a každý má pre seba len určitý úsek... Len jednu éru...Jedni prichádzajú a iní odchádzajú... Raz sa skrátka vymeníme, takže....

Niet sa čoho báť! Niet sa čoho báť..... A my máme byť spolu.....

Tak sa držte! Alebo lepšie... Tak sa držme sa!!! :- )))