Myslím na taký ten tichý život. Keď si len fakt idete podľa plánu. Podľa svojej ľavej hemisféry, ktorá vás núti si krásne zaznamenávať úlohy v diáriku.. A potom si ich odškrtávať s pocitom, že ste dnes prežili deň naplno...

Je to krásne. Výjsť si len tak sám do slnka, pozrieť obchody, sám ísť na kávu a prečítať si noviny.. Naplánovať si, čo budete jesť a piť, ako a kedy budete cvičiť...

Detaily. Život v detailoch je krásny. Je pestrý. Je nikdy nekončiaci.

A potom... Keď cítite trochu tej negativity.. Dá sa odtiahnuť. Dá sa stiahnuť do svojho klbka. Dá sa existovať medzi štyrmi stenami vo svojom krásnom útočisku, ktoré sa podobá krásnej zenovej záhrade plnej orchideý a s jazierkom uprostred....

Dá sa to. Vždy sa dá uhnúť. Vždy môžete nechať otravnú kamarátku vyrozprávať sa do telefónu, koľkolen sa jej chce, hoci vám sa teda nechce. Trénujete pamäť. Trénujete vytrvalosť. Trénujete predstavivosť. Vizualizujete si sny. Vizualizujete si krásny, ružový život plný prekvapení... ktoré je ale treba si dopredu naplánovať.

Dá sa uhýňať autu, ktoré vám nechce dať prednosť, hoci ju máte. Dá sa uhýňať susedke, čo sa vlečie s nákupom do výťahu a tou taškou vám skoro odtrhne hlavu, bez ohľadu na to, že ste stáli pred výťahom ako prvý. Dá sa uhýbať.. Všade.. Všetkým...

Dá sa uhnúť pred aroganciou. Dá sa uhnúť pred sarkazmom. Dá sa uhnúť pred negatívnymi ľuďmi. Pred smútkom iných.. Pred drzosťou iných.. Pred tým, že sa v tomto štáte kradne na mraky.. Pred tým všetkým sa da uhnúť.

Stiahnuť sa do svojej pohodky a krásy. Chytať rybičky vo svojom zenovom jazierku....

Ale nezakrpatievame tým, tak nejak? Nezmenšujeme sa? Hoci predsa máme pocit, že rastieme, hoci skutočne rastieme, nie je to omyl...

Áno, rastieme. Ale len po jednej stránke. Druhá strana mince vyzerá tak... že...

Je dôležité dávať ľuďom na vedomie, že sú drzý. Že nemajú opití nastupovať do autobusu a tlačiť sa k mamičke s dieťaťom. Že si nemôžete dovoliť kradnuť! Nikdy, nikto, nič... Že máte vracať požičané peniaze. Že máte vracať požičané veci.

Je dôležité povedať si.. Toto bude bolieť, ale ja IDEM DO TOHO!!! Napriek tomu, že možno spadnem! Napriek tomu, že to nevýjde, tak IDEM! Idem do davu, medzi kŕdeľ ľudí... Sarkastických aj nepríjemných, aj makových aj takových.. A tam to dám... Prerazím cez nich a nenechám ich, aby robili to čo robia, lebo predbiehať sa v rade skrátka nemá!...

Trénujte. Trénujte bystrosť umu. Trénujte bystrosť reči. Trénujte vnímavosť. A trénujte údery! Jemné, ľahké, silné, silnejšie.. brániace sa. Trénujte humor. Trénujte vzpriamenú chôdzu. Trénujte všetko, čo sa dá.

Aby ste boli skutočne slobodní. V reálnom svete. Plnom reálnych ľudí. A nie len.. vo svojej fantázií, plnej kvietkov a slniečka. Inak to celé asi nemalo zmysel........

Kolik ran uneseš? A nezrazí te?

PS: mna sa minule jedna drzá kolegyna spýtala..

"Fíha, vidím, že máš kopec nespracovaných mailov.. Ukáž mi svoj počítač!", tázala sa slečinka, hoci nie je moja nadriadená, ani nič..

A tak som odvetila velmi jednoducho...

"A čo je teba do toho, drahá moja?! Moja práca je medzi mnou a mojim šéfom!" Bodka.

Nedajte sa!