Ja pred ženou nemám tajnosti. Poviem jej všetko. Dokonca aj také tie utajené veci. Akože človek ide na toaletu. Normálne sa to nehovorí. Normálne sa človek vytratí a čuší tam. Aj ja som to tak robil ale už nerobím. Vždy keď som sa vytratil, chýbal som. „Kde si?“ ozvala sa v takej chvíli žena: „potrebujem ťa“. Potrebovala ma vždy keď som bol vytratený. Možno je to preto, že sa vytrácam na dlhšie. Zoberiem si knižku a na tých dvoch metroch štvorcových si čítam.

Teraz keď sa potrebujem vytratiť idem za ženou: „idem sa vytratiť“ poviem jej, pričom slovo “vytratiť“ hovorím inak ale tu to nepoviem, lebo to hovorím iba v rodine. Zoberiem si knižku a viem, že nebudem chýbať. A ak budem chýbať tak žena už bude vedieť, že som vytratený. Je to dobrá taktika a niekedy si prečítam aj celú kapitolu. Myslel som si, že sú veci vyriešené ale nie sú. Objavil sa nový problém.

Ja mám hlavu deravú. Ja keď z tých dvoch metrov štvorcových vychádzam zabúdam na knižku. Tam ju nezabúdam. Tam ju nemám kam položiť. Mám ju pod pazuchou a zabočím do kúpeľne. Umyť si ruky. Knižku položím alebo na radiátor alebo na pultík k zrkadlu alebo na kôš na prádlo alebo na stolík na chodbičke alebo ešte niekde inde. Niekedy knižku zabudnem a niekedy ju nezabudnem. Ak ju nezabudnem dám ju alebo späť do knižnice na miesto alebo na stôl v spálni alebo na poličku v spálni alebo na dcérin stôl alebo na chodbe alebo ju zoberiem do kuchyne a kde ju dám v kuchyni to už naozaj netuším. A potom keď sa idem zase vytratiť som stratený.

„Počúvaj idem sa vytratiť, nevidela si moju knižku?“ opýtam sa ženy a viem že ona sa opýta, že ktorú. „Ktorú“ opýta sa žena a ja vtedy viem, že sme už tak dlho spolu, že ja viem, čo ona povie a ona vie, čo poviem ja. Lebo ja vtedy nepoviem nič a len si vzdychnem. Tak si vzdychnem a moja žena povie, že som strašný: „si strašný“. A niekedy mi dokonca povie, kam mi tú knižku odložila: „máš ju na poličke v spálni. Zase si ju zabudol pod zrkadlom“. Ja sa vtedy sfučím a poviem, že som ju tam nechal naschvál: „nechal som ju tam naschvál“ a moja žena už vie, že viac nebudem o tom hovoriť a len sa na mňa pozrie. My sme spolu už tak dlho, že niekedy sa len pozrie. Tak dlho, že ja viem, že na niektoré pohľady je lepšie nič nepovedať. Tak neuveriteľne dlho, že ja viem, že v niektorých prípadoch je lepšie ani nefučať a len sklopiť uši. Vtedy sklopím uši a idem si po knižku.

Mojim problémom je, že nikdy nečítam iba jednu alebo iba tri knižky ale vždy ich mám rozčítaných viac. Ďalším problémom je, že na tie dva metre štvorcové zásadne nenosím knižky ktoré mám rozčítané lebo to by som tam bol dlhšie ako dlho. Tam nosím vždy také knižky, ktoré už mám prečítané a tak mi stačí ich len niekde otvoriť a trošku si počítať. Mám niektoré obľúbené toaletné knižky. Moja žena už dokonca vie, že ktoré.

Minule sme sa vrátili domov neskoro. Dcéra už spala. Potreboval som si ísť na dva metre štvorcové oddýchnuť a trošku si počítať. V ten deň som čítal  Orwellovu 1984. Je to dobrá knižka, ktorá sa dá kdekoľvek otvoriť a trochu sa vytratiť. Povedal som teda žene že sa vytrácam. Žena pretočila oči a nič nepovedala. Ja som so ženou už tak dlho, že viem, že na pretočené oči netreba reagovať lebo už nič neznamenajú. Len to, že som strašný. A potom som začal hľadať knižku.

Žena išla do kúpeľne a ja som prehadzoval byt hore nohami. V kúpeľni po Orwellovi ani stopa. V spálni som objavil dve knižky, čo som hľadal minulý týždeň ale Orwell tam nebol. V dcérinej izbe som zapol nočnú lampičku a prehľadával som knižnicu. Spí tam ale nemá tú izbu rada. Práve preto, že na celej jednej stene sa práši na knižky. Na svojom mieste nebola. Teda dcéra bola na svojom mieste ale knižka nie. V mojej knižnici má každá knižka miesto a teda ak ju nezabudnem dať na miesto tak viem kde je. Nebola tam a nebola nikde. Orwell sa mi vytratil. Zbehol som do kuchyne a dokonca som prehľadal toaletu skôr ako som sa tam vytratil. Vedel som, že musím za ženou.