Raz sme sa ponáhľali z triedy na obed, a museli sme zísť dve poschodia po schodoch. Alena sa však potkla. No, čakali by ste, že zletí tvárou napred, alebo niečo podobné, ale nohy sa jej podlomili, ona sa prevážila dozadu, a takto zlišla po kolenách celé jedno poschodie. Pre predstavu, vyzerala ako robot z filmu „číslo 5 žije“, asi v takej polohe mala nohy. My sme sa zľakli, ale išli sme jej pomáhať, no to sa nedalo, lebo ona sa tak smiala, že nemala silu v rukách, aby sme ju zdvihli. Smejeme sa na tom doteraz..
Ďaľší rok si zase potykala s našou novou učiteľkou slovenčiny. (Ona bola tak mladá, alebo tak aspoň vyzerala, že keď videl niekto našu fotku s ňou, každý si myslel, že je to nová spolužiačka). Stretla ju na chodbe, a pýta sa: „Ahoj, prosím Ťa, nevieš, kde je učebňa číslo xy? A učiteľka na to: „Áno, je to tam a tam.. A ináč, my sme si potykali?“ A až vtedy si Alena všimla, že má v ruke klasifikačný hárok a triednu knihu. (Vtedy ich zásadne nosili iba učitelia)..
Komentáre
;-)
angie