Dívala sa na mňa tak pozorne, že som sa nedokázal sústrediť na to, čo rozpráva. Tie jej hĺbavé čierne očiská! Vťahovali ma dovnútra! „Zhltni ma! Prehltni! Poď na to!“ To mi znelo v hlave. Chcela ma. Ale nechcela ma hneď. Ona ma chcela! Po toľkých rokoch útrap a ponižovania, vysmievania, pohľadov cez plece! Ignorovala ma takú dlhú dobu. Ani jeden z nás netušil, čo je v tom druhom, lebo sme boli príliš zaujatí sami sebou. Pohľady boli striedme, aby nikto vnútorne netrpel pohľadom na toho druhého. Obchádzali sme sa zďaleka! A teraz tu sedíme v tureckom sede oproti sebe na tomto hnusnom pichľavom koberci a ona ma drží za koleno. Prisahám Bohu! Za koleno ma drží! Teraz som si to všimol! Jej ruka je teplá. Cítim ako sála cez tie rifliská! Usmieva sa. Na mňa. Celý čas. Bože! Koľko je asi hodín? Už sme tu celú večnosť, ale je to málo. Chceme tu byť aj naďalej! Navždy!

„Pozri, čo ti vyšlo!“ – ukazuje mi dočarbaný zápisník. Zoberiem ho do rúk.

„Je taký ľahký!“ – a taký farebný! To je úžasné! Toľko farieb! Šak ich ani všetky nepoznám! „Toto je aká farba, prosím pekne?“ – pýtam sa nesmelo.

„Ty si teda! To je okrová! A táto je perleťová. Táto béžová. Tu cyklámenová. A tu som vyčarila purpurovú s odtieňom mahagónovej...“ – Do riti! Zbadala môj pohľad! – „Čo ti to vravím! Ty si chlap! To nikdy nepochopíš!“ – Škerila sa od ucha k uchu. Prichytil som sa ako na ňu hľadím s údivom. Šľak to traf! Toľko farieb! „Toľko farieb?! To si všetko dokázala pomocou pasteliek?“ No to bol rehot, čo spustila! Držala sa za brucho a chechtala sa, až sa oheň v krbe hýbal podľa rytmu! „Ty si hlupáčik! Jasné, že nepoužívam pastelky. Vieš ty vôbec niečo o technike maľby?“ – ale povedala to tak nežne, že som nemohol zostať chladný! „Neviem, do riti!“ Povedal som si. „A vieš ty, čo robí inšpicient v divadle?!“ – Pcha! Som ju dostal! To je otázka!

„Čo by robil?! Riadi výmenu kulís a nástup hercov na scénu, predsa!“ Povedala s takým kľudom a rozvahou, akoby to práve niekde prečítala. Bože, toto dievča toľko toho vie. Furt ma niečím prekvapí! Musím vymyslieť nejakú páku. Niečo predsa nemusí vedieť, čo viem ja? Hehe... Určité veci nevie, ako ja. Ale naučí sa. „No čuš! O to teraz nejde!“ No áno, áno, ukľudniť sa musím. Ja sám sa musím ukľudniť.

            Veď stále držím v ruke ten krásny zošalátovaný zápisník! Díva sa na mňa. Čítam:

„Ste otvorená a veselá osoba. Aj keď ste občas frustrovaný, cez ťažké časy sa prenesiete ľahko a nadobudnete opäť svoj vnútorný pokoj. Keďže ste priateľský človek, ste atraktívny pre opačné pohlavie, čo však často vyvoláva pocit neistoty u partnerky. Vašou nevýhodou je však nedostatok emócií. Pri priateľoch rovnakého pohlavia ako ste Vy mávate často problémy s nepochopením pre Vaše neskazené zmýšľanie. Avšak pre opačné pohlavie je to naopak veľkou výhodou.“

            „Do pekla! Veď to som ja! Ako si to dokázala? To si mala pripravené?!“

„Ale nie! To ti vyšlo z testu. To je môj vlastný, univerzálny test osobnosti. Týmto som si ťa oťukala. Overila som si svoj názor!“

„A odkiaľ berieš záruku, že som odpovedal pravdivo?!“ Hehe. To som ale potmehúd!

„Proste ti verím...“, odpovedala tak nežne.. Pookrial som. Verí mi. A ja som si o nej myslel také škaredé veci! A určite aj ona o mne! „Alenka, môžem sa ťa na niečo opýtať?“ začal som nesmelo. „Samozrejme, že áno!“ Oprela sa, ruky položila voľne, jednu naspäť na moje kolenu, druhú si oprela vedľa tela.

„Chcel som sa opýtať, že čo si si o mne myslela po tie roky, čo sme sa obchádzali zďaleka?“

Prekvapilo ju to. Zarazila sa. „To chceš vedieť? Veď si to asi myslíš, či nie? Vieš, že si mi liezol na nervy?“ Teraz som sa zatváril prekvapene ja. Ale len tak naoko. „No, len sa nečuduj! Nosil si vyťahané svetre od mamky, stále si sedel v prvej lavici, tváril si sa znudene, okrem teda niektorých hodín, nechcel si sa s nikým porovnávať, myslel si si o sebe, že si niečo extra, a čo ja viem ešte, že čo? Furt si bol v strehu, či ťa niekto neohovára, aby si mu mohol šplechnúť do tváre, čo si o ňom ty myslíš. A nenávidel si ma. To ma bolelo. Naozaj! Bol si odo mňa vždy o krok vpred. Všetky tvoje vystúpenia som videla, chcela som sa ti prihovoriť, ale ty si sa vždy tak tváril, že „čo chceš cica“?! Niečím si ma vždy tak strašne znechutil, tak strašne si mi bol odporný, tak strašne som ťa nenávidela a niekedy som aj plakala. Nečuduj sa mi. Bol si blízko a tak ďaleko. A potom som ťa začala ignorovať. Ignorovala som ťa, ako najviac to šlo. A začal si sa o mňa zaujímať. Keď som sa pohla, pozrel si sa mojím smerom. Keď som niečo povedala zareagoval si ako naprotiveň nejakou protikladnou hovadinou. Podaril sa mi môj plán, ako ťa dostať do náručia, ako vzbudiť tvoj záujem...“

Tak to sa ti teda podarilo... A fest... „To ja som si myslel, že si riadna necitlivá sviňa! Ehm, potvora! Že ťa nik iný nezaujíma, že sa do nikoho nestarieš, že ti je každý ľahostajný, nepotrebuješ nikoho, iba tvoje kamarátky s načierno namachlenými očiskami sú ti dobré! Aj keď sú to riadne fune! To by ma vo sne nenapadlo, že budeš taká... taká... taká iná, ako som si myslel... A už vôbec by ma nenapadlo, že tu budeme sedieť spolu. V noci, pri krbe, s horiacimi sviečkami... Nikdy...“

Pritúlila sa. Oprela si hlavu o mňa. A ja som zajasal. Srdce poskočilo, začalo ma hriať. Bolo ticho. Také sväté ticho. Úplne nás pohltilo, vtiahlo do náručia. Dávalo nám pocit bezpečia. Slasti. Očakávania.

„Skús si ešte tento test,“ ukázala na knižku, aby som jej ju podal. Hm, také romantické. Núti ma robiť jej vymyslené testy, aby si oťukala o mne to čo už dávno vie. Aby mi dokázala, že má moc nado mnou. Že ju len tak neoklamem. No dobre, aby mala radosť. Listujem znovu v tom poklade. Fúha! To je kresba! „Na toto si ako prišla?“ „To si nepozeraj, to bola slabá chvíľka!“ A zgrabla mi notes z ruky. „Tu je to. Tento skús.“ A podala mi ho naspäť. „No dobre.“ Natočil som sa k ohňu, položil zápisník na ľavé koleno, aby sa mi lepšie čiaralo. Ľahla si na pravé. Na moje! Dívala sa na mňa...

„Otoč sa, nedívaj sa na mňa, bo nebudem odpovedať pravdivo!“

„Ale ja sa chcem dívať na teba!“

„V žiadnom prípade. To potom môžeme zabaliť!“

„No dobre, keď chceš.“ Zvrtla sa, schúlila do klbka, potiahol som jej deku na odhalené plece. Chytila ma za ruku. Fajn, ako mam teraz písať... Posunul som notes vyššie, ľavačka to zvládne. Tak som krúžkoval. Po pol hodinke, som jej ho posunul pred oči. Driemala. Bola taká sladká. Privreté očká, trošku sa gúlili. „Gúli očami pri spaní. Hehe. To je chutné. Už sa musím pohnúť, do čerta. Necítim si nohy.“ – myslel som si. Naozaj som sa musel vystrieť. Tŕpla mi pravačka. „Bodaj ho, to je nepríjemné.“ Založil som ruky pod zadok a pokúsil som sa s vypúlenými očami podvihnúť svoju váhu, aby som ju neprebudil. Mykla sa. Zamrnčala. Zvrtla sa ku mne a ja som si rýchlo vystrel hnáty. „Už to mám“- zasipel som potichu.

„Tak ukáž, čo si zač!“ To bol pekný dvojzmysel. Dvihol som obočie na znak pochopenia. Usmiala sa. Čosi si čarbala, hmkala. Zazívala. „Už je neskoro. Koľko je vlastne hodín? De som nechal mobil? To je záhada!“

„Už to mám! Môžete si gratulovať, lebo podľa výsledkov testu ste úplne normálny a úplne v poriadku. Kúpte si nanukovú tortu alebo fľašu vína a poriadne tento úspech oslávte. Vaša psychická rovnováha je natoľko pevná, že vás nerozhádžu televízne správy ani zlá známka na vysvedčení. Vedomý si svojej prednosti si môžete dovoliť otvorene prezentovať svoje názory pred väčšou skupinou ľudí.“ Smiala sa od ucha k uchu.

„Tak to je fakt vtipné! Ty a vyrovnaný!“ A chechtala sa a chechtala! „Ty si klamal, si podvádzal!“

„Ale nie. To je preto, lebo som s tebou. Pri tebe som extrémne pokojný! Fakt! A vyrovnaný! Vôbec sa nehrbím. Aha! Kukni na môj chrbát, ako sedím vystretý!“
            „To preto, lebo máš v nohe kŕč!“ A smiala sa a smiala a ja som bol taký vyrovnaný, lebo som fakt mal ten prekliaty kŕč v nohe!

Ukľudnili sme sa. Znovu si ľahla na moje nohy. „To je mravčia bitka tam dole,“ hovoril som si. Ležala pokojne. Oprel som sa pokojne. Dýchali sme pokojne. Všetko bolo tak pokojne pokojné...

„Kedy prídu vaši?“ vyprskol som do ticha. „Koľko je vlastne hodín? Aby sme to neprepásli!“

„Neboj sa. Otec dojde neskoro! Je na nejakej oslave...“

„Otec?“

„Naši sú rozvedení...“ – triasol sa jej hlas.

„To mi je ľúto, to som nevedel, ehm, prepáč...“

„To nič. Už je to dávno. Od mojich desiatich. Bolo to strašné, ale už je to lepšie. Dokonca sa aj všetci traja občas stretneme na obede. Je to príjemné sa rozprávať a pýtať sa, ako sa má jeden, alebo druhý, alebo tretí. V podstate sme všetci traja inde. Tak je to zaujímavé posedenie...“

„To veľa vysvetľuje. Aj to oblečenie. Tvoje nálady. Tvoje rozmary...“

„Ale! Bolo to zlé, ale už som sa s tým vyrovnala. Veď mám dvadsať, do frasa! Som už veľké dievča!“ Pri slove „dievča“ sa pomaly dvíhala, tak zaniklo v zachrnení zo slastnej polohy. „Už nikdy o tom nehovorme. Dobre? Aspoň zatiaľ nie... Dobre?“ Prikývol som. Hľadala čosi v tom šere. Kapsu. Asi ide zistiť, koľko je hodín. „Do riti!“ Ozvalo za zrazu z tých hebkých nežných pier! „Do riti, do riti, do riti! Je pol druhej! O druhej nám ide bus! Vstávaj, musíme zdrhať a upratať, aby nezistil, že som tu bola! Jeho frajerka by ma zabila, že som tu zas bola bez ohlásenia! Hybaj! Do riti!“

„Frajerka? Bez ohlásenia? Do riti? Bus?“ To mi to ale pomaličky zapaľuje! Šlak to traf? Čo skôr? Snáď sa asi postavím!

„Jojha! Podáš mi prosím rúčku, bejby mojo?!“

„ Ty si ale nešika! Hej rup!!“

Jaj a som na nohách! Auč! „Cítim sa ako na chodúľoch!“ – vykríkol som. Rehnila sa a behala hore dolu. Hľadala veci, skladala deku, naprávala gauč, koberec, zhasínala sviečky  a ja som tam len stál ako socha!

„Dopi to víno a choď umyť poháre!“ „Rozkaz generál!“ – a odvliekol som sa do chodby. Prevrátenie fľaše a preglgnutie posledných dvoch deci nebol problém. Problém bol v hľadaní kuchyne. Konečne som ju našiel. „Waw! Takú kuchyňu chcem aj ja v dome!“ – kričal som cez celú chodbu. Umyl som poháre, položil na odkvap a obzrel som sa. Na kredenci boli nejaké fotografie. Alena a zrejme otec. Pekný chalanisko, teda! On a zrejme nová frajerka. Kus baby! Hm! Nejaké fotky pri mori. Ach, tie plavky! Z hôr, z lietadla, z...

„Ty tu čo robíš?! Na to ešte bude čas! Bež zahasiť oheň! Ja odložím poháre!“

„Oheň? Netreba mi čúrať!“ – sucho som skonštatoval, ale jej pohľad mi naznačil, že sa to nebude činiť týmto spôsobom! „Zavri tie dvierka na kľúčik a otoč ten kohútik úplne doľava na doraz. Dojde kyslík!“... Rýchly cmuk a presun do obývačky! S bravúrnosťou som predviedol zhasnutie plameňa. Ak bude jej tato kompletne nadrbaný, tak to nespozná, že horel... Ešte otočka, kde mám bundu? Ako som sa stočil, zakopol som o gauč! Mal také malé nožičky, na ktorých stál. A ja som kopol akurát do tej drevenej nohy! Vyvalil som sa na zem, držiac sa chodidla. A Alena? Dobehla sa pozrieť, pokrútila nado mnou hlavu a tak sa rozrehotala, že ma od bolesti až pri srdci pichalo!

„Stávaj! Musíme bežať!“

„Bežať? Teraz? Už si videla maróda bežať?!“

„Stávaj Lazár! Vyjdi z toho hrobu! Musíš sa kývať, aby si dokázal, že dokážem robiť zázraky!“ A kým s iróniou hovorila tieto vety, natiahla sa, aby mi pomohla vstať, otvorila dvere, vykopla ma na ulicu, pozhasínala, zamkla a šušťali sme na zastávku! Našťastie tá bola neďaleko. Keď sme už sedeli v autobuse o seba opretí, spomínal som. Na tento deň, na dni jemu podobné! Na dni, v ktorých mi bolo takto dobre. Dni, keď som nebol sám, keď som bol pokojný a všetky testy vychádzali pozitívne! Teda nie úplne všetky... Niektoré musia byť negatívne! Pýtal som sa, či to môže vydržať?! Či to nie sú znovu len výplody mojej snovej mysli. Či sa netrýznim tým, že to nechcem skončiť. Či budeme spolu v tak pevnom objatí aj dlhšie. Je úžasné, keď si na moje plece zloží hlávku. Je úžasné, keď sa dostaneme do delíria, ktoré spoločne precítime! Je úžasné, keď sa spolu potíme, keď spolu pijeme, keď večeriame. Keď sa nám cesty prelínajú a navzájom si dôverujeme... Čo viac si človek môže priať? Prečo je nešťastný aj naďalej? Nespokojnosť ním zmieta! Nedôveruje, neverí! Nevidí budúcnosť?! Púšťa šťastie pomedzi prsty?! Cíti sa sám?!... Mám byť nešťastný...?!

Opieram sa o ňu. Zatváram pomaličky oči. Necítim sa sám. Necítim chlad. Som spokojný... Nie som sám. Moje šťastie je ona... Len ona... Ona...