V jednej ruke pohár dobrého červeného francúskeho Haut -Medoca, druhá sa pohráva s myškou, chodiacou hore dolu po podložke.  Klikám, kým vládzem, čítam, kým vidím...Je krásny deň. Alebo sa mi to zdá??  Cítim sa fakt skvele (ako po dávke LSD)...nezáviďte! Nechceli by ste mať to, čo mám ja...Alebo áno??

Od rána, aj keď som vstávala s úsmevom, kládol mi deň pod nohy obrovské klady...Poprvé, von bola "kosa" a môj tenký svetrík, ktorý som si kúpila pred  pár dňami nestačil ukryť moju zimu. 

Podruhé mi dnes padla kláda v podobe meškajúceho autobusu..odpustím päť minút, no nie pätnásť. Hlavne keď stojíte, bradavky hlásia kritický stav telesnej teploty a v ruke držíte dve nákupné tašky plné maškrt na oslavu.

Nepomohol ani pocit, že je dnes môj deň. Ako malá som sa naň tešila, lebo som vedala, že vstúpim do vykúrenej utulnej a veľkej kuchyne a tam bude ...kytica fialkových astričiek zo záhrady. Vtedy sa darčeky nedávali. Naučila som sa milovať kvety. Nič viac nechcem. Iba kytičku. Krásnych slov, objatí a úsmevu. A kyticu ľudského šťastia vôkol. Vždy, keď mám  svoj veľký deň a zase mi pribudne na chrbte jeden krížik.

Čoraz viac a viac ťažia. No nie moje srdce, nie moje telo, ani moju chrbticu, na ktorú sa neviditeľne pripisujú..Viem, že raz príde doba a ja poviem:  Však ja už má päť alebo šesť krížikov.....Dnes NIE...ešte nie. Mám osemnásť!!!! Na toľko  sa cítim, aj keď dcéra ma za deväť mesiacov dobehne. Hold budem sa držať zásady:  Si taká, aká si a chceš aby Ťa druhí aj tak videli...Aká vlastne som???

Som to  jednoducho  JA:...pripíjam si s rodinkou, na zdravie a ďakujem silnému a búrlivému toku  osudu, že môžem momentálne  zavolať:  Ahojte, virtuální priatelia! Dnešný deň je môj (aspoň v mojom živote).