Sedel som v kúpeľni s hlavou v rukách. Blízko nej. Na stoličke, kde neustále zahodím vlhký uterák, namiesto toho, aby som ho klasicky zavesil na svoje miesto. Sedela vo vani takmer nehybne. Akoby ten moment ani nebol. Horúca voda vo forme pary sa dvíhala k stropu a ja som ju pozoroval. V jej tichu. V mojom tichu.  Ponorila si hlavu pod hladinu. Z krátkych čiernych vlasov jej stekali cícerky vody, najprv rýchlejšie, potom pomalšie až ostali opustené kvapky. Pokojným pohybom si priložila cigaretu k perám a zhlboka vdýchla. Rovnako pozvoľne  vyfúkla dym, ktorý sa naliehavo zmiešal s parou. Pery mala ešte stále opuchnuté, červené od predošlej noci. Mierne pootvorené  ústa jej dávali mlčanie. Odklepla popol do skla od detskej výživy. Našiel som ho zabudnuté  niekde v skrinke. Už si ani nepamätám, kedy  som to naposledy jedol.   Tá ovocná zmes tvorila moje detstvo. Ako malý chlapec som si na tom vytvoril ťažko definovateľnú závislosť.   

Na chrbte medzi lopatkami mala vytetovaný čiarový kód. Nepýtal som sa prečo a či tie čísla majú nejaký význam. Jej drobné jemné chĺpky zadržiavali kvapky na koži a skresľovali pravidelnosť čiar. Premýšľal som, aká potravina by mohla byť. Pravdepodobne horká čokoláda.  Detailne som sledoval jej biele prsia, ako ich obmýva mäkkosť teplej tekutiny. Bradavky v závislosti od pohybu narúšali kapilaritu vody. Miestami v čase sa ponorili pod hladinu a vzápätí akoby sa nadýchli. Zdvihla pravú nohu  a palcom sa obtrela o vodovodný kohútik.  Zvyšky vody v ňom ukryté sa spustili bolestnou tiažou sveta dole a zanikli v kúpeli ako celé nekonečné množstvo mokrých častíc.  Bol to brilantný pohľad na jej telo. Hľadela na svoje myšlienky zvnútra. Upreným zrakom, ukrytým za stekajúcou čiernou špirálou, upokojovala miernu neistotu tekutiny. Automaticky zdolávala cigaretu. Dielik po dieliku. A ja  som tam  snáď ani nebol. Cítil som, že kradnem nebo. Po kúskoch. Nebo, ktoré patrí všetkým. Tým, že už len dýcham. Tým, že zdvihnem zrak k oblakom. Beriem všetko, čo chcem. Nemôžem si pomôcť. Po každom ukradnutom kúsku prichádzala nekonečná nostalgia. Čo vyvolávalo neustály kolobeh od chcenia, nasýtenia až po dokonalú prázdnotu.

Nevyriekla ani slovo. Vedela, že hoc len nepatrnou hláskou by pokazila tú strašnú neprítomnosť duší. Cítil som, ako voda chladne a každý z nás sa vzďaľuje.

 „Mala by si už ísť,“ vyslovil som sucho.   

Prikývla jedným dlhším pohybom. Brada jej klesla o niečo nižšie. Ani neotočila hlavu. Nenadviazala so mnou očný kontakt. Len prijala informáciu. Tá horkosť situácie bola opäť prítomná. Ako vždy. Naučil som sa to však ignorovať. Ešte stále sedela smutne vo vani. Z cigarety ostal len popol. A po vzbĺknutých bijúcich srdciach neostalo ani stopy. Vstal som a odišiel z kúpeľne. Zabudol som na ňu skôr, než sa obliekla.