„Hej počuj ty krava, prečo si myslíš, že si ťa musím vziať? Toho pankharta, čo čakáš, ja na svedomí nemám...“

Spomienka, aké zaujímavé slovo. Spomíname si na ľudí, na momenty svojho života, na príjemné aj tie, čo nás vždy zabolia. Spomíname si na intenzitu dotykov, na vôňu ženského tela, na chuť jeho bozkov a smrad ponožiek toho, čo prišiel po ňom. Čas plynie a spomienky sa vynárajú akoby z temnoty vedomia. Pritom tam sú stále a žiadny moment nášho života sa nikdy nikam nestratí...

„Ak sa potvrdí vaša hypotéza profesor Brown, zmení sa osud ľudstva na nepoznanie.“, nadšene švitorila mladá študentka medicíny.
„Moja milá, ešte sme len na prahu nášho objavu. No aj keď sa moje teórie potvrdia, ľudstvo ostane stále rovnako zvrátené ako bolo doteraz.“, zareagoval skepticky profesor.
„Ale nebuďte taký pesimista profesor!", ozvalo sa od dverí, v ktorých stál samotný Herold Larsen, CEO BrainLab, Inc.
„Kto nám to sem zavítal? Snáď to nebude náš najvyšší?“, ironicky a zároveň priateľsky zvolal profesor smerom k dverám. "Tak aj ty si zvedavý, či sa nám dnešný prvý pokus na človeku podarí?", opýtal sa profesor.
„Ale Jack, ja som sa iba prišiel presvedčiť, či je to pravda, o čom mi už par mesiacov píšeš. Chcem venovať maximálnu pozornosť práci môjho dávneho priateľa.“, odpovedal Larsen.
„To ťa ešte v branži nenaučili za tie roky poriadne klamať?“, podpichol profesor.
„Ok, tak sa vzdávam. Vždy si bol v analyzovaní ľudí lepší než ja.“, povedal z úsmevom Larsen.
„Páni, môžete sa prestať na chvíľku naťahovať a mohli by sme pristúpiť k samotnému pokusu?.“, vpadla do ich dialógu mladá asistentka.
„Tak túto by som si za ženu nikdy nevzal.“, ironicky poznamenal Larsen a profesor sa iba šibalsky usmial.

Laboratórny tím BrainLab, Inc. práve zmenil osud ľudstva. Pokusný objekt A67T99 zaspal po miernej dávke sedatív a mozgové sondy začali skenovať a stimulovať mozgovú činnosť. Doktor Sheng Li jemne doladzoval skener, keď sa zrazu na monitore objavil obraz i zvuk. Bol okamžite jasné, že obraz, ktorý sa odohrával na obrazovke, je reálnym zobrazením spomienok. Bol to obraz z predchádzajúceho dňa. Videli vyšetrenia, ktoré objekt absolvoval. Jedno za druhým. Okrem toho počítač ukladal na záznamové médium ďalšie dáta, ktoré neskôr identifikovali ako ďalšie zmyslové vnemy a emocionálne pochody. Celý prenos spomienok trval 5 minút a zaplnil záznamové média o objeme niekoľko desiatok terabajtov. Pre nedostatočnú kapacitu záznamových médií bol záznam pozastavený. Po roku užitočnej práce programátorov BrainLab, Inc. a vďaka investícií z vládnych zdrojov, dokázali bez problémov zaznamenať život 15-ročného chlapca. V priebehu nasledujúcich rokov podobný projekt spustil Európsky inštitút výskumu mozgovej aktivity, Yamazaki Inc. z Japonska a Pekingská univerzita. Údajne sa jednalo o priemyselnú špionáž. Napriek tomu profesor Brown získal v roku 2045 Nobelovu cenu za výskum mozgovej činnosti. O ďalších desať rokov vďaka neustálej hrozbe teroristických útokov a celosvetovému nárastu zločinnosti prijali všetky krajiny OSN deklaráciu na základe, ktorej vlastníctvo spomienok každého jedinca patrí spoločnosti a ako taká má na nich každý štát vlastnícke právo. Napriek protestom samotného profesora Browna a všetkých hnutí za demokraciu a slobodu, sa začalo v roku 2073 archivovanie myšlienok umierajúcich ľudí. To bol jediný ústupok, ktorý boli mocní tohto sveta urobiť. O ďalších tridsať rokov neskôr vznikla spojením všetkých výskumných inštitúcií a firiem nadnárodná agentúra s názvom Chronicle Enterprices.

„Mám super nápad!“, vyskočil zo stoličky Carlos Portales.
„Čo si zasa vymyslel?“, opýtal sa neveriacky Karl Neutch, šéf tímu pre optimalizáciu komprimačných algoritmov.
„Čo ak by sme urobili program, v ktorom by sme testovali interakciu existujúcich osôb?“
„A na čo by to bolo dobré?“, opýtal sa nechápavo Karl.
„Nechápeš? Ak by sme našli momenty počas, ktorých sa konkrétne osoby stretnú, a ich vizuálne,  sluchové či iné vnemy budú rovnaké, môžeme skomprimovať dáta efektívnejšie.“, už si pochopil?
„Ty si génius! To by sme mohli v niektorých prípadoch ušetriť aj 30% dát a to bez akejkoľvek straty kvality.“
„Presne. A dokonca si myslím, že ak by sme simulovali podmienky, za akých došlo k interakciám, nami vymodelované indivíduá by sa správali na vlas rovnako ako vlastníci spomienok v skutočnosti. A potom by by sme mohli ušetriť ešte viac. Odhadujem až 60% dát.“, povedal nadšene Carlos.
„Ty magor, ak ti to vyjde, tak vieš kde skončíme?“, povedal vážnym hlasom Karl.
„Nie?“, povedal s obavami Carlos.
„Na Bahamách pako, budeme si váľať šunky a budú nás obskakovať nádherné sexy kočky.“, nadšene povedal Karl.
„Ty dement. Si ma vystrašil. No jasné! Vrrrr.“, pridal sa ku Karlovmu divošskému tancu Carlos.

Trvalo to troška dlhšie, než si obaja mysleli. Pôvodný odhad troch rokov sa natiahol na desaťročnicu a výsledok bol tiež úplne iný. Namiesto lepšieho kompresného algoritmu vznikol simulátor histórie. A tak deti v neďalekom Múzeu ľudských osudov mohli vidieť, ako sa objavil vynález archivovania myšlienok doktorom Brownom. Samozrejme s vynechaním niektorých jeho mileneckých scén s jeho študentmi. Rovnako videli ako sa v detstve formovala osobnosť jedného z najznámejších teroristov šesťdesiatych rokov  Borisa Fjodoroviča Jekušenka.
Carlos a Karl nakoniec ozaj skončili na Bahamách, ako chceli. Ale netešili sa z toho dlho. Asi po štyroch mesiacoch ich bahamských orgií, na nich našilo CIA vraždu dvoch mladých dievčat a chlapci odišli pracovať do vládnych laboratórií na ešte komplikovanejšom simulátore. Na simulátore z názvom Paralelné svety. V ňom bežalo niekoľko paralelných simulácií fungovania ľudskej civilizácie. CIA vyvinulo miniatúrny prístroj, ktorý počas spánku dokázal jedincovi skopírovať jeho doterajší život. A na základe týchto dát začali modelovať situácie, ktoré by ešte len mohli nastať.
Nikto sa však nezaoberal jednou veľmi dôležitou vecou. Entity z virtuálneho sveta si začali uvedomovať svoju existenciu. Najzábavnejšie a zároveň najbizardnejšie na tom všetkom bolo to, že si neuvedomovali, že existujú vo virtuálnom svete.

„Vieš, že tvoj brat má neoperovateľný nádor na mozgu?“, vyčítavo sa na neho pozrela matka.
„Ako dlho to už vieš?“, opýtal sa bez náznaku akýchkoľvek emócií.
„Minulý týždeň mu robili vyšetrenie. Ešte o tom nevie.“, odpovedala a slzičky jej začali pomaly vytekať z očí.
„Mami, prosím ťa neplač! Tým mu nepomôžeš.“, snažil sa ju utešiť, ale nedarilo sa mu to. Vedel, že utešovanie nepatrí k jeho svetlím stránkam. Ale cítil povinnosť syna k matke, že niečo musí spraviť.
„Veď má iba 19 rokov. Čo to je za spravodlivosť na tomto svete.“, povedala rozžialená matka.

„Táto scéna ma vždy vie dojať.“, povedal James Huggies svojmu kolegovi Ivanovi Kolonskému.
„Ty si chorý. Simulovať takéto scény.“, vyčítavo zagánil Ivan.
„Ale čo? Veď v živote to tak chodí. A navyše, veď sú to len simulanti. Nie reálni ľudia.“, oponoval James.
„Kde berieš tú istotu?“, opýtal sa Ivan.

V tom momente kilometer nad nimi nastalo peklo. Po celej planéte Zem explodovalo niekoľko  stovák atómových bômb, ktoré v zlomku sekundy vyhladili ľudstvo z povrchu zemského. Ešte niekoľko rokov v podzemných bunkroch prežívali malé skupinky ľudí, ktorí ale neboli schopní zachovať ľudský rod. A tak ľudský rod vymrel. Ostali len archívy osudov a bežiace simulácie. V nich sa ľuďom začalo dariť. Začali sa množiť a ani netušili, že sú simulácie. Až do jedného dňa, keď došlo palivo v atómovej elektrárni, ktorá napájala superpočítače a vypadol prúd.

„Zasa som mal Dejavu.“, nevieš čím to môže byť?
„Kašli na to a kop tu jamu, lebo ti ja nakopem zadok.“, zvrieskol starec na mladého muža.
„Jasne ty starý imbecil. A ty že si mojím otcom?“, vyčítavo zagánil mládenec.
„Tak ti to poviem milý môj. Tvoja mater je kurva a ja som ten hlupák, čo jej naletel na fintu z otcovstvom.“, povedal starec a odpľul si k nohám mládenca.
„Tak to si prehnal!“, povedal mládenec a vrazil krompáč starcovi do hlavy. Potom jeho telo zahrabal a vybral sa domov.

„Páni akademici! Dáte mi za pravdu, že civilizácia, ktorá žila na tejto planéte, bola zvrátená a nezaslúžila si existovať. Sama sa zničila a je na nás, či sa rozhodneme, zachovať ich zvrátené archívy pre ďalšie štúdium. Nechávam hlasovať.“, povedal jeden z explorérov, ktorí pri skúmaní vesmíru natrafili na planétu Zem. V tom čase už len planétu bez života.
„Takže z desiatich bol iba jeden proti. Povedzte mi náš najmladší pán akademik dôvod, prečo ich nemáme vymazať?“, opýtal sa vedúci diskusie a všetci upriamili pohľad na najmladšieho z nich.
„Lebo sme doposiaľ nezistili jednu vec. Odpoveď na otázku, čo je vlastne tá zmrzlina.“

Predchádzajúca poviedka - Relativita nášho poznania...