"Bude to bolieť?" šepol.
"Blázon. Nikoho to nebolí."
"Ale mňa možno áno."
Začal sa rehotať na celý dom.
"Psychopat." sykla som. Pravou rukou mi chytil hore hlavu a pomalým pohybom ju posúval nižšie, po líci až dole. Počas toho vystrel palec a opísal ním môj profil.
"Máš úchvatný nos. Dokázal by som sa naň pozerať stále."
"Ja som blázon? Už nebudem mať čas." uchechtla som sa na absolútne nevtipnej veci. Ako vždy keď sa ma takto dotýkal. Nič som nebrala vážne, neverila som, že nespím.
"Chceš povedať, že nie? Minimálne blázon do mňa si." je to také nezmyselné len mne? Možno mi bolo čudné len to, že to hovorí on. Vôňa pokosenej trávy zaviala aj k nám, na opustenú lavičku pri turistickej cestičke lesom.
Hystericky som sa zasmiala a hodila po ňom pohľadom. Ten pohľad mal hovoriť *aha, nežijeme vo svete, kde ťa všetci milujú.* ale myslím, že mi neuveril. Znova mi chytil líce, pritiahol si ma k tvári a pobozkal.
"To bolo za čo?"
"Za to, ako krásne klameš." usmial sa. Možno sa vysmieval, možno nežne pozeral. Ktovie. Bol plný záhad.
"Chceš to tu?" spýtal sa.
"Čo ja viem, ty si odborník, nie ja."
Bozk. Pohladenie. Rozopnutie dvojgombíka na mojich nohaviciach. Znova bozk. Rozopnutie jemnej čipky na mojich pleciach.
"Prosím..."
"Áno?"
"Povedz mi, že ma miluješ. Zaklam."
"Milujem ťa."
Bozkával ma od krku až po jamku medzi prsiami. Tu zastal.
"Bolí?"
"Tú najväčšiu bolesť som už prekonala." hysterický smiech.
Akt. Stalo sa to. Nežne, veď nakoniec to bola pravda. Čo by za to nedal?
Odpaniť nejakú pätnástku bolo na dennom poriadku, no dobre, možno teraz to bolo trošku iné. Obyčajné pätnástky nemajú dieru v bruchu urobenú feťákom, ktorý ju bozkával.
"Nehraj hrdinku. Viem, že to bolí." vyprskol.
Chveli sa mi pery, no nie od bolesti. Od túžby bozkávať tie jeho. Bozk.
"Chcem s tebou splynúť." šepol.
"Tam to máš. Už nemusíš nič predstierať. Len... to skonči."
"Nechcem to. Aha!" porozsýpal biely prášok po okolí.
"Toľká škoda. Kvôli tomu teraz zomieram, vieš? V podstate na tej zemi leží celý môj život." rozmýšľala som. Nebolo mi to ľúto, dala by som mu čokoľvek. Splnila by som mu každý rozmar. Splnila.
"Ak to teraz nebolí, potom bude?"
"Potom už nebude. Ja ťa... hm... "
"Viem."
"Nie. Toľko ti toho chcem povedať. Ale tento skurvený život mi to nedovolí."
"Tak zostaň..."
"Nemôžem. Tak či onak odídem. Milujem ťa. Ďakujem. Dnes so mnou splynieš. Len ma tu nechaj. Prosím ťa už navždy len o toto. Milujem ťa. Choď!"
"Nemôžem. Mali sme zavolať sanitku. Čo tam po tom, že pôjdeme do väzenia. Budeš žiť."
"Niečo si mi sľúbil."
"Nenávidím ten sľub. Teba milujem."
A tak sa mi skončil život...
Blázon
03.08.2011 01:12:49
Veselí lidé se dopouštějí více bláznovství než smutní, smutní zato větších.
Komentáre