sa to hogo číta, úprimné vyznanie, pravdivé a také samozrejmé, pokiaľ sa človek dokáže otvoriť...je fajn, že mala istotu aspoň v mame, niekto nemá ani tú....odpustiť je niekedy naozaj veľmi ťažké, aj keď to odpustenie z rozumu sa deje často, treba si počkať na odpustenie srdca, zaujímavé :)
bezpodmienečnosť a prajúcnosť lásky matky si naozaj môžeme uvedomiť až v poslednej chvíli, asi by sme nemali čakať tak dlho, hm?

je toľko prežitej skúsenosti a hlbokej múdrosti a sú vyslovené tak prosto a zrozumiteľne, až mi to berie dych...
áno, odpúšťanie je ťažký, ale nevyhnutný sebazáchovný proces, človek sa oň musí usilovať všetkými silami aj (a možno hlavne) kvôli sebe samému...
a bezpodmienečná láska rodičov robí zázraky, kým podmieňovanie lásky pácha v duši dieťaťa obrovské škody...

akoby som citala o svojej. prave taky vztah som mala ja s mojou maminou. mam velke stastie, ze sme si lasku davali najavo kazdy den. preto viem, ze si teraz nemusim vycitat, ze som jej nepovedala, kolko pre mna znamenala, pretoze to vedela. aj ked, keby som mala moznost povedat jej to znova, (a vediet, ze pocuva a odpovie), nie je nic, co by som za to neurobila.

akoby som citala o svojej. prave taky vztah som mala ja s mojou maminou. mam velke stastie, ze sme si lasku davali najavo kazdy den. preto viem, ze si teraz nemusim vycitat, ze som jej nepovedala, kolko pre mna znamenala, pretoze to vedela. aj ked, keby som mala moznost povedat jej to znova, (a vediet, ze pocuva a odpovie), nie je nic, co by som za to neurobila.

tvoja mama určite počúva a vo svojom srdci iste cítiš, že aj odpovedá...

a vie si zobrat kazdy detail pod lupu. Je to take uprimne a z dojemne. Chybaju mi slova, mam pocit, ze ste vsetko vyriekli.

nie náhodou sú práve texty olgy sommerovej základom projektu o vzťahoch medzi ženami a mužmi, ktorý pripravujeme a spustíme v prvej polovici februára. :)

Teraz zatnem trošku do živého. Ale ono je to možno s tými báječnými matkami a otrasnými otcami trochu inak. Nečítam a dokonca ani nepočujem takúto formuláciu prvý krát. Klasický tragický scenár, kde maminka drží CELÚ rodinu na pleciach sama a otec sa fláka v lepšom prípade, v horšom siaha na zdravie rodiny, pije , hazard.... Tak som nad tým trošku uvažovala a došla som k nelichotivým záverom . V prvom rade, matky, ktoré zotrvávú v deštruktívnom vzťahu sú slabé a svoju slabosť ospravedlňujú výnimočnou starostlivosťou. Za druhé , muž ktorého ospravedlňuje vlastná manželka svojím zúfalým konaním sa určite nezlepší ... zničí ho to, či o tom vie alebo nie. Nikto sa nevracia rád niekam, kde ho nemajú radi. Napriek tomu je ale mnoho mužov, ktorí sa veľmi radi vrátia do čistučkej postielky, k jedlu a komfortu. Nakoniec zistia, že ich žena najskôr za žiadnych okolností neopustí . Nebudem popúšťať uzdu a rozmýšlať, prečo v takom vzťahu ostávajú muž, o nich mi nejde, všetci predsa vieme z opisov , že sú totálne defktní a bla...i. Chcela som napísať niečo o báječných matkách . Ako to už býva , báječným mamkám vyhovuje ako veľmi sú milované a tak obyčajne nenájdu žiadnju schodnú cestu, ako dať dokopy celú rodinu. Bohužiaľ deti sa rodia fixované na matku a tak sa vlastne jednostranným len "pozitívnym " pôsobením na tom fakte nič nezmení. Musím Vám povedať, že najvačšie zlo, ktoré pripisujem takýmto matkám je, že ich deti ani po rokoch nie sú schopné posúdiť mieru matkinej viny a ak náhodou niekedy poviete niečo trošku iné, môžte si byť istý, že to nechcú počuť. Otec je alkoholik, mamka pracovala, otec ma bil, bál som sa o mamku, otec nemal záujem , mamka ho mala ...Bla bla..Deti báječných matiek za tie roky oslepnú, ohluchnú . Naučili sa chrániť matku, pred tým, čo si SAMA vybrala , naučili sa vnímať matku krehkú a citlivú, lebo nikoho ďalšieho k SEBE takého nepribrala, naučili sa milovať jednu osobu, lebo im inú cestu neumožnila.
Takže vysvetlenie Olgy Somerovej typu, že mamka bola pasívni a zo starej školy neberiem .. a ani mojej kamošky, že mamka chcela udržať rodinu pokope...ani , že veď syn by bol bez otca .
Skúste sa opýtať detí báječných mamiek trošku iné otázky..
"A to si skutočne matke odpustila ?...!"
"A čím bol tvoj otec tak výnimočný , že s ním ostala ? "

myslím, že hogo ti odpovie oveľa fundovanejšie ako ja, ale za seba môžem povedať toto: ja nie som dieťa báječnej matky, inak by som napísla to isté ako malazaba, alebo niečo v tom zmysle....existencia dieťaťa závisí na dospelom, nech je už akýkoľvek a či je to dobrý (zlý) otec či matka....pravdupovediac, malejzabke závidím, že má na mamu krásne spomienky a že spolu prežíli pekné chvíle...podiel viny? ó áno, môžeš obviňovať dokonca oboch, alebo sa jednoducho zmieriť, že sú proste takí a že iní nebudú....žiť celý život s pocitom viny sa nedá...pokiaľ sa dieťa tohto pocitu vo svoj prospech nezbaví, bude zo svojho stavu obviňovať raz jedného a potom druhého rodiča a sám seba zničí....takže miera viny je na oboch ľuďoch, ktorí sa starajú o chod domácnosti a rodiny, no vždy je jeden horší a pritom mama nemusí byť tá hrdinka, ktorá to zachraňuje....nebolo by smutné napísať, že obaja rodičia zlyhali a ty si od nich nedostala takmer nič, len negatívne pocity, s ktorými budeš bojovať do konca života? alebo naopak je dobré odpustiť a ďakovať za detstvo, ktoré ťa naučilo, ako sa žiť nemá?
najhoršie je, že ak aj pochopíš, čo sa deje, neprestaneš ich milovať....alebo je to skôr dobré? a je pre dieťa či samotných rodičov veľmi ťažké (ak nie nemožné) to zmeniť....
šablóna zlý otec, dobrá matka nefunguje vždy a všade, ak ti ubližuje jeden viac, druhý menej, viažeš sa na toho, kto má k tebe bližšie...môže to byť matka, ale aj otec :)

byť rodičom je veľká zodpovednosť - vždy a za každých okolností. Schopnosť vyrovnať sa so zodpovednosťou je rozdielna v každom z nás - a len každý z nás sám za seba pozná pocity strachu z vlastného zlyhania pri vyrovnávaní sa s ňou.

Chcem povedať len toľko, že niekedy je ťažké zvládnuť svoju zodpovednosť správne a nepodľahnúť strachu. Samozrejme, podobným strachom sa nedá ospravedlniť nezáujem, či ľahostajnosť.

To, čo ma niekedy mrzí je, že aj ľudia, ktorí berú výchovu a starostlivosť o svoje deti s max. zodpovednosťou nie vždy odhadnú správne rôzne situácie a deti sa im pomerne ľahko vzďaľujú či odcudzujú ... a niekedy o ne prichádzajú definitívne...

je mama "fantastická" pre kamarátov, ale nie je pre jej vlastné deti

s nezodpovedným, citovo vzdialeným otcom a obetavou, milujúcou matkou, ku ktorej mala blízky, skoro sesterský vzťah, je len jedna variácia z nekonečného množstva možných vzťahov detí a rodičov a nikto, ani olga sommerová, z nej nevyvodzuje záver, že matky sú vždy báječné a otcovia otrasní...
zdá sa mi, že si prísny sudca, miestami sa dokonca neviem ubrániť dojmu, že z obetí robíš páchateľov či prinajmenšom spoluvinníkov... možno je takýto prístup niekedy oprávnený, možno je i užitočný tým, že pôsobí proti pokušeniu nazerať na vzťahy dieťa-matka a dieťa-otec jednostranne, z pohľadu ženy-matky a s ňou sympatizujúcich detí...
a že deti nie sú schopné posúdiť mieru matkinej viny?
myslíš, že o to vo vzťahoch detí a rodičov ide? že najpodstatnejšie je vynášať prísne a objektívne rozsudky?
ja si to nemyslím...

Bola som tvrdá , zbytočne ale cielen. Okrem toho som málo spala, čo má vačšinou za následok, že píšem neotesane a kriticky. V podstate ani neviem ako to na blogu chodi. Ľudia píšu, čo chcú ...alebo sa majú pridržať článku ? Mňa napadlo, čo som napísala.
to dionea : Nemyslím, že je zlé pripustiť, že zlyhali obaja rodičia. Práve si myslím, že je to oslobudzujúce vnímať realitu takú aká je. Mne sa rola obetavej a milujúcej mamky žijúcej s neplhodnotným partnerom nezdá. A ako to mám zažité , tak deti takýchto rodičov nie sú práve najslobodnejšie fixovani na milujúcu polku..
to hogo : Nechcela som kritizovať Oľgu Somerovu. Ten článok mi dal podnet. Možno to mám písať niekde na svojom blogu ..neviem.
A k tomuto : myslíš, že o to vo vzťahoch detí a rodičov ide? že najpodstatnejšie je vynášať prísne a objektívne rozsudky?
Nikdy som to netvrdila. Tvrdím ale , že v takýchto konkretných prípadoch rozsudky padajú výhradne negatívne na stranu otca a výhradne pozitívne na stranu matky. A mne sa chcelo na to upozorniť , to bolo všetko :))) Ale inak stále , keď nejaký tvoj článok čítam , tak ma provokuje k mysleniu . To sa mi strašne páči ! také podnetné veci.

zbaviť sa vo vlastnom záujme pocitu viny a odpustiť rodičom i sebe mi hovorí z duše...
nahliadnutie, že aj naši rodičia sa dopustili chýb a previnení (aj) voči nám, zmierenie sa s týmto faktom a napokon odpustenie im aj sebe je možno súčasťou nášho vlastného zrenia a tento proces nás činí vnímavejšími k druhým a vedie nás k pokore.

aj tak sa nevyhne pochybeniam... čiastočne preto, že nektoré „chyby“ vidí až spätne, a čiastočne preto, že mu dlho trvá, kým nahliadne, čo kedy jeho dieťa potrebuje, dokedy je dobré ho chrániť a viesť za ruku a kedy ho už pustiť, nech si ide slobodne vlastnou cestou...

aký poklad vo svojej milujúcej a zavše i prísnej mame majú :)

píšeš na správnom mieste a je fajn, že to, čo ti práve napadne, aj ja som písala trošku impulzívne...uvedomila som si, že zlyhali obaja a asi aj rovnakou mierou, nie som fixovaná ani na jedného z nich, oboch mám rovnako rada, napriek všetkému...nemyslím si, že by láska k rodičovi (dobrý vzťah) nevyhnutne dieťa oberala o slobodu, ak áno, veľmi som túžila byť neslobodná :)

na tomto môžeš písať, čo len chceš, čo ťa napadne :) a nemusíš sa ani článku prídŕžať, veď článok nie je ani písmo sväté, ani záväzná smernica :)
tvoje presvedčenie, že „rozsudky padajú výhradne negatívne na stranu otca a výhradne pozitívne na stranu matky“ nie je ojedinelé, v duchu tohto postoja je napísaná napríklad aj kniha „O ČEM SNÍ MUŽI aneb jak to vidí otcové“ (Bakalář, Nytrová, Strachota)

túži každé jedno dieťa, a dovolím si tvrdiť, že aj každý dospelý muž či dospelá žena... pekne si to vyjadrila :)

.