..moja mama mi stále hovorila, aby som si prečítala Srub radosti. Už od malička. Ale to máte tak, keď  vám niekto niečo príliš radí, tak sa vám do toho nechce. A okrem toho treba na každú knihu dozrieť. A ona sa vám potom sama prihlási. Jednoducho, chodíte očami po knihách a tá, práve tá, ktorú si máte prečítať, vám padne do oka.
    Aj Srub radosti sa tak prihlásil. Síce trochu neskôr ako moja mama chcela, ale ja si myslím, že v pravý čas. Lebo som sa mohla lepšie vžiť do hlavnej postavy.
    Malého tučného mamičkinho maznáčika Petra pošle ocko na leto do tábora, lebo sa už nemôže pozerať na to, ako si ho mamička rozmaznáva. :)
    Chudák chlapec, neskúsený, bez kamarátov, športové drevo (preto mne strašne blízky), sa dostane k chlapcom ostrieľaným, takým povedala by som foglarovským chlapcom z ulice.
    Najprv sa mu smejú, samozrejme, potom ho postupne učia, hrajú futbal a lesné hry..a on je stále sám medzi ľuďmi...
Nakoniec si ešte pri futbale zlomí ruku.
    A potom sa malý Toník začne v splave topiť a Petřík za ním skočí aj so sadrou na ruke a zachráni ho.
    Za odmenu dostane hodinky pred vztýčenou vlajkou a z chlapca sa stáva muž.
    Krásna knižka, ktorá fakt stojí za to. Len si myslím, že okrem toho jedného obšúchaného exempláru, ktorý máme niekde u našich v knižnici ich na Slovensku veľa nie je.
    Niektoré knižky som čítala veľa krát. Túto asi sedem, Jazdca bez hlavy, Janu Eyrovú a Odviate vetrom ani neviem spočítať a Deti Horčičného raja asi päť krát. A Hlavu XXII a Láska je len slovo a ... veľa iných, vždy sa dajú čítať.
    a detektívky môžem aj viac krát, tiež, lebo si nepamätám ako skončia, alebo si pamätám, ale vždy ma upúta postup.
    V každej knihe sa vždy dozviem niečo , čo by som mala vedieť, aj keď  to s dejom samým, nemá súvislosť..o tom  niekedy inokedy, lebo to je o inom :)