Vždy som počúval, že vám
pred očami prebehne celý život
v jednej sekunde, než zomriete.

Tá sekunda vôbec nie je sekunda, ale
pretiahne sa v celú večnosť, ako more času.

Pre mňa to bola tá, keď som ležal
na chrbte na skautskom tábore
a pozoroval padajúce hviezdy

a žlté listy z javorov,
ako lemujú kraje ulice

a...

a...

a...

Asi by som mal byť dosť naštvaný
kvôli tomu, čo sa mi stalo.
Ale je ťažké zostať nahnevaný,
keď je na svete toľko krásy.

Niekedy cítim, že ju vidím všetku
naraz a je jej toľko,
že mi naplní srdce ako balón
a chce prasknúť.

A potom si spomeniem, že mám zvolniť
a prestať skúšať sa toho držať
a potom to prepláva ako dážď
a ja necítim nič iné,
ako vďaku za každú chvíľu
môjho malého zbytočného života.

Určite nemáte tušenie,
o čom tu hovorím.

Nič si z toho nerobte...

Raz to spoznáte sami.