hogo:
Ktoré sú najzávažnejšie príčiny konfliktov a kríz vo vzťahoch s mužmi? a aké ťažkosti spôsobujú? (veľký vekový rozdiel, alkohol, závislosť, žiarlivosť, nevera, potrat, ponižovanie, násilie, týranie, ...)
Škodia rozdielne záujmy partnerov vzťahu, alebo ho naopak oživujú?
Škodia partnerské konflikty a krízy vzťahu, alebo ho naopak posilňujú?
Čo môže vzťah ženy a muža udržať, ak sú v ňom konflikty a trápenia?
Ako myslíš, že pri konflikte pôsobí na muža plač ženy a nátlak rozvodom?
Môžu partnerské konflikty viesť k myšlienkam na samovraždu?
Aký je podľa teba „správny“ prístup k riešeniu vzťahových konfliktov?
Existuje vôbec?
Keďže som v minulosti vyrastala v konfliktnom prostredí - hádky a vzájomné osočovanie boli u nás takmer na dennom poriadku - dnes sa im radšej vyhýbam, teda hlučným hádkam bez vyhliadky na vyriešenie konfliktu, ja sa vlastne nedokážem hádať. Hádala som sa len s otcom (kričala). Neznášam ani zvýšený hlas, nieto ešte spŕšky nadávok, večné vynášanie starých nevyriešených prešľapov na povrch. Preto mám veľkú snahu riešiť akýkoľvek problém skôr, ako by bolo neskoro. Často sme spolu s mojim priateľom prechádzali aj cez slzavé údolia, len aby sme si vysvetlili niektoré veci, ktoré nám vadili alebo ubližovali, aj keď to boli zdanlivé hlúposti. Myslím, že je to správny spôsob, ako menšími výmenami názorov predchádzať väčším konfliktom.
Nikto ma neučil, ako mám zvládať konflikty a chyby svojich rodičov som nechcela opakovať, aj keď som mnohým spôsobom ich správania asi neunikla. No vo chvíli, keď si uvedomím, že robím to, čo moja mama, hnevám sa sama na seba, pretože to nedokážem odstrániť. Vtedy radšej niekam odídem (do inej izby) a chvíľku počkám, kým moja zlosť prejde. Ak náhodou vybuchnem, je to skôr smiešne, pretože sa nezmôžem na nič, len sa ofrčím a v podstate zo seba nedokážem dostať von takmer nič, nenadávam, aj keby som to teraz začala robiť, necítila by som sa lepšie, pretože by mi to pripadalo neprirodzené. A tak si občas hundrem v izbe a čakám, kým tieň mojej mamy zo mňa opadne. Kde robila chybu? Zbytočne útočila a prestala počúvať, mala iba svoju pravdu a vracala sa k minulým hriechom a iným výčitkám. Stále dokolečka dokola.
O príčinách konfliktov sa veľmi ťažko rozpráva, väčšinou si ľudia nedokážu ani len priznať vinu, a tak je príčinou nešťastia alkoholika vždy niekto iný. Alebo vôbec nikto a stav, ktorý s ním musia znášať všetci v domácnosti je podľa neho úplne normálny. Preto každá zo spomenutých príčin (veľký vekový rozdiel, alkohol, závislosť, žiarlivosť, nevera, potrat,ponižovanie, násilie, týranie, ...) môže byť aj príčinou krízy vo vzťahu s mužom. Najhoršie je, že tou najväčšou príčinou je zakrývanie si očí pred problémom. Nech je príčinou konfliktu čokoľvek, prvým krôčikom k jeho riešeniu je asi jeho priznanie si a snaha ho riešiť. Môj otec si nikdy nepriznal, že má problém. Nič na svete človeka nedokáže presvedčiť, že sa s ním niečo deje, pokiaľ si to neuvedomí sám. Nepresvedčí ho ani plač a hanba, ktorú za neho cítia jeho deti, manželka, naozaj vôbec nič. Aspoň u neho.
Tento víkend som ho asi po piatich mesiacoch znovu videla. Bol veľmi srdečný a tešil sa našej návšteve. A ja jemu, pretože viem, že tu už dlho nebude a bude mi chýbať, nech je akýkoľvek. Vypýtal si odo mňa potajomky (skrývajúc sa pred mamou) pár korún na pivo a nezabudol dodať, že mi to nabudúce vráti. No nie je to smiešne? Človek, ktorý sa o mňa staral celý život, aj keď o výchove asi nemôže byť ani reči, si myslí, že mi niečo dlhuje. Jeho dennú dávku sme sa naučili tolerovať a už sa vlastne nič iné ani robiť nedá. Napriek všetkému sa bojím správy o jeho smrti. Chcel zomrieť už veľmi dávno, vždy keď sme sa mu v hádkach snažili vysvetliť, že má problém, premýšľal o samovražde, a tým nás citovo vydieral. Ale emotívne hádky, plač, vyhrážanie sa rozvodom asi neboli správnou cestou. No ani čistenie žalúdka za triezva, či pochvalné uznania v čase nápravy nepomáhali. Šliapali sme po jeho dôstojnosti a to bola asi tá najväčšia chyba. Ak niekomu odpustíte, nevracajte sa k jeho starým hriechom, pretože moc nad človekom sa môže obrátiť proti Vám.
Spoločné hľadanie riešení je to, o čo sa snažím dnes. Nech by mali dvaja ľudia akýkoľvek problém, nemal by zostávať na pleciach jedného z nich. Podľa mňa prekonanie konfliktu môže vzťah posilniť, aspoň u nás to tak vždy bolo. Konflikty vo vzťahoch skôr či neskôr prídu a sú jeho skúškou a niekedy môžu byť aj príčinou jeho zániku. A preto sa im netreba vyhýbať, ale riešiť triezvo, počúvať sa navzájom a chcieť ho čo najlepšie prekonať a poučiť sa z neho. Ako to urobiť? Na to musí asi každý prísť sám.
Príčinami konfliktov vo vzťahu je neschopnosť porozumieť druhému, tvrdohlavé presadzovanie svojich prospechov na úkor druhých.
Je dobré, keď partneri majú spoločné aj rozdielne záujmy, aby svoj čas mohli tráviť spolu (vychutnávať si spoločný život, zdieľať zážitky) aj oddelene (pri oddelených aktivitách čerpajú nové podnety, oddýchnu si a život nie je jednotvárny).
Stáva sa, že nevyhovujúci vzťah je umelo udržiavaný kvôli finančnej závislosti, či pohodlnosti.
Pri konflikte vo vzťahu určite pôsobí plač ženy na muža negatívne, dráždi ho, vyvoláva averziu.
Pri konflikte vo vzťahu určite pôsobí plač ženy na muža negatívne, dráždi ho, vyvoláva averziu.
K myšlienkam na samovraždu vedie predovšetkým psychická labilnosť človeka.
Správnym prístupom k riešeniu partnerských konfliktov je komunikácia.
Keď som mala -násť, tak som sa ráno nikomu nezdravila. Ani rodičom, ani bratovi, ani susedom, ani spolužiakom.
Rodičov som ráno vídavala iba v sobotu a nedeľu, keďže počas pracovných dní boli skoro v práci. S bratom (o 3 roky starší) sme sa pred odchodom do školy väčšinou naťahovali (ba aj bili) o prvenstvo v kúpeľni (jeho polhodinové seansy boli na nevydržanie).
To, že som bola zachmúrená už od rána, bola veľká chyba. Pretože celý deň bol potom pochmúrny a pri náhodnom usmiatí sa kútiky mojich pier otáčali smerom dolu a nie hore. Boli to smutné zamračené úsmevy. A možno práve oni menili kamarátstvo na nekamarátstvo.
Až raz (po mnohých rokoch) som pochopila, že ako sa naladíš ráno, takým budeš celý deň. A naučila som sa ráno pozdraviť celému okolitému svetu a stále sa usmievať s "kútikmi dohora". A tomu učím aj moje deti. No netreba zabudnúť, že ránu predchádza večer. Preto už do postele som ukladala seba a neskôr aj moje deti s dobrým pocitom a s úsmevom na tvári. Chmáry a slzy som zaháňala a ešte stále zaháňam, pekným slovom, peknou rozlúčkou na dobrú noc, jemným objatím a nežným prikrytím a bozkom. Ak mi to dovolia. Po takom príjemnom uložení sa do postele sa všetcia človiečikova ráno zobudia vždy s úsmevom na tvári a s chuťou do nového dníka.
A možno by sa vďaka úsmevu mnoho malicherností vo vzťahoch dalo do poriadku.
Mať úsmev na tvári celý deň je veľmi ťažké. A dlho to trvá, zvyknúť si naň. Chce to veľa prekonávania sa potláčať hnev. Mnohí si povedia, ak dlho budem hnev v sebe potláčať, aj tak raz časom vybuchnem. Možno/určite. No záleží len a len na nás, akou formou zlo z nášho vnútra dostaneme von.
Myslím si, že:
- ak chce niekto vzťah ukončiť, vždy si nájde príčinu;
- aj malichernosť dokáže byť príčinou veľkého konfliktu;
- spoločné záujmy vzťah posilňujú;
- rozdielne záujmy vzťah neukončia, ak máme porozumenie pre záľubu svojho partnera;
- vzťah posiluje pravdivá diskusia o problémoch, o pocitoch, kľudným rozprávaním sa
hľadáme východiská a učíme sa nehádať sa;
- hnev vzťahu veľmi ubližuje;
- mužom sa pri hádkach ženský plač nepáči - mám pocit, že si myslia, že je to iba afekt
na prekabátenie neviem čoho;
- nátlak rozvodom pri konflikte mi pripomína vydieranie;
- samovražda je nešťastným východisko z akéhokoľvek problému nielen vo vzťahu,
je prejavom bezmocnosti a neschopnosti vyriešiť situáciu.
Nedorozumenia a hádky sú úplne normálnou a prirodzenou súčasťou každodenného života. Samozrejme, neobchádzajú ani život partnerský.
Vždy som obdivovala ľudí, ktorí aj v konfliktnej či krízovej situácii dokážu zachovávať rozvahu a niečo ako triezvy rozum. Sama som skôr výbušný typ, ktorý najskôr reaguje ... a rozmýšľa až dodatočne. Celý život sa snažím v tomto smere pracovať na zmene ... napriek tomu sa mi už podarilo napáchať zopár nenapraviteľných (a obrovské množstvo napraviteľných) prešľapov aj zranení.
Konflikty a hádky s blízkymi a najbližšími nemám rada pre zvláštnu príchuť, ktorá ma prenasleduje asi po celý život. Hoci pre konflikty a hádky je typické to, že každý sa snaží obhájiť svoj postoj, pre mňa má každá takáto hádka aj druhú stranu. Tú vnútornú ... ktorá sa dostaví vždy až po tom prvotnom emocionálnom hneve a výbuchu. Pochybnosti, ľútosť a obava, do akej miery práve prebiehajúci konflikt poznačí vzácny vzťah.
Je milión príčin, ktoré môžu vyvolať medzi partnermi drobné nedorozumenie, či vážnu krízu. Myslím, že tým vážnym hádkam často predchádza stupňujúce sa napätie, vyvolané neraz faktorom, ktorý v konečnom dôsledku s hádkou vôbec nemusí súvisieť - pracovného zaťaženia, choroby dieťaťa či niektorého z partnerov, nedostatok času na vlastné záujmy, občas možno nejaké pocity menejcennosti, nedocenenia, v horších prípadoch až pocity závislosti či žiarlivosť. Myslím, že podobným nedorozumeniam sa dá predchádzať najmä dostatočnou a otvorenou komunikáciou v partnerstve ... myslím si to aj preto, že sama mám s otvorenou komunikáciou tak trochu problémy a vďaka tomu si vyrábam aj problémy, ktorých som mohla byť ušetrená...
Apropo záujmy - vo vzťahu môžu byť tak trochu dvojsečnou zbraňou. Áno, na jednej strane je určite skvelé, keď každý z partnerov má isté svoje záujmy, ktorých sa nevzdá ani napr. po vstupe do manželstva či po narodení detí. Veď práve vlastné záujmy človeku poskytujú možnosť uchovať si kúsok vlastnej slobody a napr. pre ženy na materskej dovolenke má neoceniteľný význam záujem, ktorý ich vždy aspoň na chvíľu odpúta od starostlivosti o dieťa a domácnosť. Úplne ideálne je, keď takýto záujem poskytuje žene istý priestor aj pre jej sebarealizáciu. Na druhej strane sa záujem stáva zdrojom konfliktov, keď mu niektorý z partnerov poskytuje neúmerný priestor a venuje sa mu aj na úkor rodiny.
Najzávažnejšie príčiny konfliktov? U každého je to iné. Kým niekto nepripustí ani, aby sa partner s osobou druhého pohlavia rozprával, niekto odpustí aj opakovanú neveru, každý má iné predstavy, požiadavky a z toho vznikajú konflikty. Niekedy zo slabej komunikácie, niekedy zo zlého pochopenia, niekedy stačí gesto, pohľad.
Veľký vekový rozdiel. To by nemal byť taký veľký problém, teoreticky. Predstavujem si, že keď ja mám 25 a on 45, tak to je ešte v pohode, ale neskor. Ja mám 45 a on 65, alebo 55 a 75, tam asi môžu vzniknuť problémy. No neviem si predstaviť. Opačný vekový rozdiel - žena je staršia. Uff, neviem, musí to však byť asi podobné, bojí sa, že partnera stratí kvôli mladšej/mladšiemu.
Alkohol. Ten problémy určite spôsobuje. Závisí na partneroch, ako a či vôbec to chcú riešiť (tiež bude asi rozdiel, ako vplýva alkohol na osobu požívajúcu alkohol - či je agresívny, či je skôr bláznivý, vtipný, čo by mohlo byť trochu lepšie. No možno sa mýlim)
Žiarlivosť. Môže vzťah aj zničiť (a aby to neskončilo jako Otheloo a Desdemona - zabil ju, lebo si to myslel, hoci to nebola pravda.)
Nevera. Hovorí sa, že raz sa dá odpustiť. No určite má vplyv na další vývoj vzťahu.
Potrat. Umelý či náhodné potratenie plodu?
Ponižovanie, násilie, týranie. To už je lepšie ten vzťah ukončiť, než žiť za takých podmienok. Áno, viem, nie vždy to ide, ale niečo sa s tým robiť musí.
Konflikty a krízy môžu vzťah rovnako posilniť ako aj ničiť. Závisí od závažnosti, prístupu partnerov a v neposlednom rade aj od častosti konfliktov. Čo ich môže spolu držať? Určitú váhu má aj manželský zväzok, a odôvodňuje sa to aj dieťaťom. No myslím si, že je lepšie vyrastať iba s jedným rodičom, než počúvať a prizerať sa neustálym hádkam….
Plač, vyhrážky, myslím si, nepomôžu. Teda možno krátkodobo.
Správny prístup k riešeniu konfliktov? Nádych, počítanie do 10, výdych a porozprávať sa o tom v kľude. V teórii to ovládam aj ja. Ale v praxi, uprostred konfliktu, aj keby si človek spomenul, asi tažko to dodrží. Radšej rady nedávam, môj bývalý tvrdí/l, že neviem riešiť konfliktné situácie. (Faktom je, že ani on v tom nebol veľký borec :)).
Ktoré sú najzávažnejšie príčiny konfliktov a kríz vo vzťahoch s mužmi? a aké obtiaže spôsobujú?
Príčin, ktoré môžu spôsobiť konflikty či krízy vo vzťahu je veľmi veľa a každá z nich môže byť pre vzťah závažná. Závisí od postoja partnerov ku sebe navzájom, ku vzťahu, k riešeniu problémov... pre každý vzťah je to individuálne... Ťažko je určiť najzávažnejšiu príčinu... ak by sme mali o každom už len zo spomenutých "problémov" bližšie hovoriť, objasniť, tak by sa tu písalo iba o tom... Niečo už bolo spomenuté v treťom bloku.
Škodia rozdielne záujmy partnerov vzťahu, alebo ho naopak oživujú?
Často počujeme, že protiklady sa priťahujú. To je síce pravda, áno priťahujú a navzájom fascinujú, ale vzťah udržujú predovšetkým podobnosti. Rozdiely, malé protiklady sú korením vzťahu, ale nemalo by ich byť príliš veľa. V základných veciach nesmie byť príliš veľké napätie. Patrí sem národnosť, sociálna vrstva, vzdelanie, vekové rozdiely, celkový pohľad na svet, vkus, základný životný štýl a pod. To samozrejme neznamená, že väčšie rozdiely musia viesť k rozchodu, spolužitie však v takom prípade môže byť ťažšie. Rozdiely totiž môžu viesť časom ku konfliktom, ktoré dajú partnerom zabrať. Napr. väčší vekový rozdiel medzi partnermi môže byť dlhé roky úplne bezvýznamný, avšak jedného dňa začne byť jasné, že ten starší je čím ďalej krehkejší, zatiaľ čo mladší partner stále "plný síl", a potom to môže byť veľmi ťažké. Alebo aj rozdielna národnosť môže do vzťahu priniesť zvláštny pôvab, ale ak sa presťahujú do krajiny, odkiaľ muž (alebo žena) pochádza a situácia ženy začne byť zrazu tak ťažká, že sa v mužovej vlasti nebude dať uniesť. Celkovo vraj u párov platí porekadlo: "....rovný rovného si hľadá!" V takomto prípade protiklady nepôsobia na vzťah deštruktívne, ale môžu ho oživiť.
Samozrejme, že ak je vzťah stabilný a vyrovnaný, to neznamená, že partneri robia úplne všetko spolu a všetky ich záujmy a koníčky sú rovnaké... je pre vzťah dobré, ak sa naďalej obaja venujú svojím koníčkom aj vo vzťahu, napríklad, ak sa muž venuje nejakému športu, ktorému sa žena nevenuje, raz-dvakrát týždenne, tak v tom čase sa môže žena venovať niečomu, čo baví ju. Dôležité je, aby tam bola zachovaná aká-taká rovnováha, teda nie že jeden z partnerov sa môže venovať niečomu, čo ho baví a ten druhý je obmedzovaný...
Škodia partnerské konflikty a krízy vzťahu, alebo ho naopak posilňujú?
Použijem jeden výrok: Krízy sú vývojové šance, pokiaľ ich dokážeme využiť.
Vo väčšine medziľudských vzťahov, teda aj v pároch, máme tendenciu ustáliť sa na určitej rovnováhe. Potrebujeme ju, aby sme sa v svojom svete lepšie vyznali. Súčasne to však prináša nebezpečenstvo určitej strnulosti, stereotypu. To bráni vývoju i potrebným zmenám vo vzťahu či u partnerov. Kritické životné situácie túto rovnováhu narušia a tým aj prelomia určitú strnulosť vo vzťahu. Takýmito situáciami môže byť nevera, ohrozenie života jedného z partnerov, no tiež keď dieťa zlyhá v škole, keď zomrie niekto blízky (matka, otec), keď partner vážne ochorie alebo keď stratí prácu... Partneri to potom prežívajú ako krízu, pretože doterajšie "osvedčené" a naučené, vžité, navyknuté postupy sú nemožné. Doterajšia súhra páru sa rozpadá a to vyvoláva strach a neistotu. Zároveň je tu však vždy možnosť opustiť starý stav a hľadať novú rovnováhu, ktorá bude lepšie zodpovedať našim životným potrebám.
Z krízy sa môže skutočne stať šanca, ktorá vzťah oživí, ale určite sa to nestane samé od seba, automaticky. Niekedy partneri na seba ešte viac zanevrú a láska je nadobro preč, pretože v kríze sa správajú ešte neľútostivejšie než predtým a už sa nikdy nedajú dokopy.
Čo môže vzťah ženy a muža udržať, ak sú v ňom konflikty a trápenia?
To je veľmi individuálne, pretože každý vzťah je iný, každý prežíva určitý problém, konflikt inak... čo je pre niekoho banalita, to druhému môže veľmi znepríjemňovať život... vždy to závisí od toho, do akej miery je človek ešte schopný určité veci tolerovať, zvládať, vyrovnať sa... spolupôsobiť môže viac vecí, asi najčastejšie viera, deti, finančná situácia, rodina, závislosť na partnerovi... ak by sme sa naopak pozerali z pozitívnej stránky, čo by mohlo udržať ženu alebo muža vo vzťahu, kde sa objaví konflikt, kríza, tak sú to práve myšlienky predošlého odstavca.
Ako myslíš, že pri konflikte pôsobí na muža plač ženy a nátlak rozvodom?
Je to individuálne a záleží to od situácie, od partnerov, od druhu konfliktu... plač môže byť uvoľnením a niekedy môže pomôcť aj druhému partnerovi, samozrejme ak nie je využívaný ženou ako zbraň. V takom prípade sa skôr míňa očakávanému účinku a vyvoláva opak, partner nevie reagovať, cíti sa bezmocný alebo cíti hnev a muž vtedy radšej "uteká".
To isté je s nátlakom rozvodu alebo akýmkoľvek nátlakom... žiadny muž nie je rád do niečoho tlačený, potrebuje cítiť, že má na výber a rozhodnutie je na ňom... ak by ho žena tlačila do niečoho, o čom nie je úplne presvedčený, prípadne nad tým rozmýšľa a zvažuje, tak to bude minimálne krok vzad, ak nie horšie. Ak sa to použije v pravej chvíli, tak to ale môže pomôcť prebrať z určitej letargie...
Môžu partnerské konflitky viesť k myšlienkam na samovraždu?
Môžu.
Aký je podľa teba „správny“ prístup k riešeniu vzťahových konfliktov? Existuje vôbec?
Snažiť sa nebrať konflikty ako niečo zlé alebo niečo čo signalizuje, že vzťah vôbec nefunguje a máme z neho vycúvať... je to niečo, čo nám poukazuje, že sa vo vzťahu niečo deje, často už len to, že každý z nás prežívame podobné situácie rozdielne a inak na ne potom aj reagujeme... je dôležité dokázať ich riešiť konštruktívne a riešiť veci, ktoré sú aktuálne, teda ak ma niečo "vytočí", ak sa partner nezachoval tak, ako som očakával, tak mu to poviem a nie na druhý deň, keď je tá situácia už iná, samozrejme výnimku tvoria stavy, kedy sme natoľko rozrušení, že je lepšie chvíľu počkať, upokojiť sa, získať odstup a potom sa k tomu vrátiť a riešiť... nevyčítať a nevracať sa k udalostiam z minulosti, ktoré už raz boli riešené ("nevyťahovať staré hriechy"), rozprávať za seba, teda o svojom pocite a neútočiť na partnera (teda nie "Kde si bol? Ako si to predstavuješ? atď., ale "Keď si nechodil ani nenapísal, bála som sa, či sa Ti niečo nestalo. Bola by som rada, keby si mi mohol napísať, ak sa niekde zdržíš." a pod.), nehodnotiť človeka ako takého, ale iba jeho správanie (teda nie "Ty si taký zlý.." a pod., ale "To, ako si sa zachoval, nebolo pekné")... no a snaha o nápravu, vedieť povedať "prepáč" a vedieť to aj prijať...
Súvisiace články:
Komentáre
och hogo
ak by som mohla rozvinut temu a zaroven neopovedat na celu zbierku otazok, tak by som si celkom sebecky vybrala kolonku ziarlivost a tak troska ju rozpytvala
kedykolvek som riesila problem ziarlivosti, tak som zistial, ze vlastne riesim samu seba. svoju nedoveru voci vlastnej osobe. cim menej si clovek veri, tym viac pochybuje a cim viac pochybuje, tak tym viac ziarli a menej si veri. je to vlastne taky zacarovany kruh..
podla mana ziarlivost moze veci len pokazit....jemna, mala alebo len taka 'zdrava ziarlivost' moze ridat na pritazlivosti, no ta klasicka, co sa prejavuje u mna, to moze len dodrbat. (ospravedlnujem sa za nespisovne a mierne vulgare sloveso)
ci m viac cloevk ziarli, tym viac vyvolava hadky (jeden ziarliavy a druhy viac menej obvinovany) dobrotu to nerobi, no neviem ako mam z toho vyjst....asi som sa zamotala do vlastnych slov alebo posobi ten fernet na prazdny zaludok....
co sa tyka rozdielnych vlastnosti, tak by som povedala, ze vo vyrovnanom vztahu, to moze len prospiet - partneri sa budu vzajomne 'tahat' vyssie a do roznych cinnosti....zasa plati, ze je potrebne sa prisposobit a porozumiet.
krizy skodia....tak ako operacia zanecha jazvu, tak isto aj kriza ci hadka zanecha jazvicky..ci uz na srdci alebo na dusi...sex ako riesenie hadky nepomaha...len oddiali problem.
vsetko moze zachranit komunikacia a urcita davka priatelstva vo vztahu. a treba odstranit vsetok natlak...
zatial som pocula nazor, ze plac posobi ako citove vydieranie....a zaroven, akoby muzovi niekto lamal na chrbte palic...no cim castejsie sa palica lame, tym menej ciltlivym sa chrbat stava.....vsetkeho vela skodi...
tazko povedat...zavisi to od sily osobnosti. moje partnerske konflikty viedli k tazkym depresiam, ale ako mi je casto vycitane, ze som sebec...tak sa mam asi prilis rada na to aby som sa dostala z tohto sveta.
pristupom a rieseim moze byt komunikacia a vzajomna trpezlivost...no, tazko povedat...musia chciet obaj, potom sa o neda. a niekedy komunikacia nestaci...ked su rany prihlboke, len tak sa to nespravi a usi akoby ohluchli....
tak, dufam, ze som neposkaredila clanok a ze mi odpustite preklepy...v stave v akom sa nachadzam su celkom na mieste...
esdží, som si istý, že...
súhlasím s tebou, že najlepším prístupom k riešeniu konfliktov je komunikácia.
na rozdiel od teba si nemyslím, že krízy vo vzťahu jednoznačne len škodia... stotožňujem sa skôr s tým, čo napísala angie: „Krízy sú vývojové šance, pokiaľ ich dokážeme využiť.“
prajem ti pekný večer, som úprimne rád, že si komentovala :).
btw esdží...
vidno, že setsakramentsky dobre vieš, o čom píšeš...
dia, ďakujem ti...
tie, čo na mňa najviac zapôsobili, skúsim zopakovať alebo parafrázovať:
väčším konfliktom je dobré predchádzať menšími výmenami názorov.
pri zvládaní konfliktov často robíme chybu v tom, že zbytočne útočíme a prestávame počúvať, máme iba svoju pravdu a dokola sa vraciame k minulým hriechom.
nech je príčinou konfliktu čokoľvek, prvým krôčikom k jeho riešeniu je priznanie si problému a snaha ho riešiť.
ak chceme dosiahnuť, aby človek zmenil svoje správanie, nesmieme šliapať po jeho dôstojnosti.
snažiť by sme sa mali o spoločné hľadanie riešení...
lulla, už to tak vyzerá, že...
gorda, máš pravdu...
pozitívne naladenie je veľkým požehnaním pre človeka samotného i pre jeho blízkych... len je naozaj ťažké si ho osvojiť tak, aby sa stalo prirodzenou súčasťou nášho pocitového i myšlienkového sveta.
las, Vierka, súhlasím, že...
veľmi jednoduchý, no (obvykle) nesmierne ťažko realizovateľný recept...
angie, píšeš, že...
asi budeš súhlasiť, že je ťažké, ba vari až nemožné, určiť, čo je to „príliš veľa“.
preto si myslím, že problémom vo vzťahu nie je to, ak medzi partnermi je mnoho rozdielov, ale to, ako a či ich dokážu zvládať tak, aby do vzťahu nevnášali deštruktívne napätie.
súhlasím, že „krízy sú vývojové šance, pokiaľ ich dokážeme využiť“... a práve na neschopnosti tieto šance využiť často zlyhávame.
páčia sa mi zásady riešenia vzťahových konfliktov, ktoré si popísala:
- nevyčítať a nevracať sa k udalostiam z minulosti, ktoré už boli riešené
- rozprávať za seba, teda o svojom pocite, a neútočiť na partnera
- nehodnotiť človeka ako takého, ale iba jeho správanie
- snaha o nápravu, schopnosť povedať "prepáč" a vedieť to aj prijať
hm, dievčatá...
Mozno je to asi tak akosi...
kde sa kvet tajomstva nuka...
...vsetkym co stoja on
tam kde su ine hry a
farby nevidane..
Tisice preludov krehkych
ktore je len treba uskutocnit...
Hurhaj a mlcanie : Apollinaire
Dia, stale mam pocit,
strangegirl, racan
Každý vzťah má medzierky, sú to drobné konflikty, s vyriešením ktorých sa medzierka zacelí, jazvičky, ktoré ostanú sa časom vyhladia, ale to neznamená, že sa na ne zabudne.
Každý nasledujúci začínajúci vzťah by mal byť sám o sebe jedinečný, NO myslím si, že o predchádzajúcom vzťahu, by si partneri mali niečo povedať. Nie všetko dopodrobna, no aspoň toľko, koľko stačí na to, aby na minulosť nežiarlili, keďže žiarlivosť môže napr. znamenať aj neistotu v tom, či sa partner raz ne-/vráti k jeho predchádzajúcemu vzťahu.
gorda, súhlasím, že...
Myslím si, že otvorenosť je či mala by byť základným kameňom každého partnerského vzťahu a že dlhodobé zatajovanie pre vzťah dôležitých skutočností sa môže stať kameňom úrazu a dôvodom stroskotania vzťahu.
hogo, ja si
niekomu sa o predchádzajúcom vzťahu rozpráva ľahko, niekomu ťažko
niekto potrebuje viac času, kým sa odhodlá otvoriť svoju minulosť, niekto ju neotvorí nikdy
preto som napísala "mali niečo povedať", každý v danej situácii nech posúdi sám koľko môže a koľko chce o sebe prezradiť
súhlasím s otvorenosťou, no kým nevieš, kam tvoj nový vzťah bude smerovať, otvárať veľa nemusíš, stačí niečo
gorda, taká dohoda...
skôr mám na mysli to, že muž ani žena by si nemali vopred hovoriť "toto z predchádzajúcich vzťahov svojmu novému partnerovi nikdy nepoviem"...
jasné, že určité zážitky a skúsenosti sú také citlivé, že ich "odkrytie" vyžaduje vysoký stupeň dôvery k novému partnerovi, a tá sa vytvára pozvoľna, postupne, dlhodobo.
zdôverovanie sa si nemožno vynútiť, musí naň dozrieť čas, no obaja z partnerov musia mať nádej, že ten čas raz nastane. a mali by si uvedomovať, že to, kedy to bude, závisí aj od nich, od ich otvorenosti a dôveryhodnosti.