Honoré de Balzac - OTEC GORIOT Charakteristika postáv vystupujúcich v diele: Jean-Joachim Goriot – v minulosti bol zámožný obchodník s cestovinami, ktorý zbohatol počas Francúzskej revolúcie podnikaním na výnosnom trhu s obilím. Bohatstvo otca Goriota vyrástlo z biedy a sĺz chudobných. Za revolúcie sa dal zvoliť náčelníkom štvrte, aby mohol lepšie brániť svoje obchodné záujmy. Potom včas vystihol blížiacu sa núdzu a zavčasu skúpil obilie a cestoviny, aby ich potom predal za desaťnásobnú cenu. Za krátky čas mu zomrela manželka a nechala mu dve dcéry – Anastasie a Delphine. Milujúci otec začal všetku svoju bývalú náklonnosť k manželke prenášať na dcéry a splnil im, čo im na očiach videl. Zabezpečil im vysokú rentu a obrovské veno, čím sa stali obzvlášť zaujímavé pre šľachticov. Anastasie sa neskôr vydala za grófa de Restaud a dostala sa do najvyššej parížskej spoločnosti. Mladšia Delphine si vzala staršieho alsaského bankára de Nucingen. Otec najprv vychádzal so zaťmi výborne, no po čase, keď mu dcéry čoraz viac odčerpávali majetok a začal chudobnieť, zaťovia ním začali pohŕdať a neskôr ho vyhodili a začali ignorovať. Schudobnený Goriot, ktorý nechcel, aby sa za neho museli dcéry hanbiť pre jeho profesiu, si v roku 1813 našiel ubytovanie v malom penzióne pani Vauquerovej, kde sa i začína odohrávať dej románu. Zámožný mešťan sa postupne stane takým chudobným, že musí bývať v najúbohejšom byte penziónu a každý si z neho robí posmech. Dcéry ho občas chodili navštevovať, no proti zatvrdnutosti ich manželov, ktorí už prakticky operovali s ich majetkom, mu nemohli pomôcť. Goriot ich tak miluje, že ich prosby o peniaze splní čímkoľvek, i keď tým veľmi trpí. Eugène de Rastignac – chudobný študent šľachtického pôvodu, ktorý prišiel do Paríža študovať právo. Býva tak isto v penzióne pani Vauquerovej. Keď sa dozvedel, že jeho vzdialená sesternica je vysokého spoločenského postavenia a tvorí jadro parížskej šľachty na predmestí Saint-Germain, začne využívať tieto styky a postupne sa svojou ctižiadostivosťou, šarmom a úspechom u žien dostane do vysokých parížskych kruhov a po čase sa spozná s obidvoma dcérami Goriota. Tieto styky mu pomohli dostať sa i napriek jeho zlej finančnej situácii do spoločnosti predmestia Saint-Germain. Po tom, ako sa spozná Goriotovými dcérami a dozvie sa smutný údel ich otca sa stane jeho najlepším priateľom. Po čase sa zaľúbi do pani Delphine, čomu sa starý cestovinár veľmi raduje, lebo je nešťastný z toho, ako s dcérou manipuluje jej bezcitný manžel. Pani Vauquerová, rodená de Conflans – majiteľka meštianskeho penziónu v Novej ulici svätej Genovévy. Penzión jej patrí už 40 rokov. Milotu v správaní k svojim nájomníkom prispôsobuje výške ich ročnej renty a mesačnému poplatku za ubytovanie. Je dosť lakomá a cynická vo svojich dialógoch. Vautrin / Jacques Collin – ďalší z obyvateľov Vauquerovského domu. Bývalý trestanec, ktorý ušiel z galejí. Svoj majetok nadobudol spravovaním majetku zajatých väzňov počas ich väznenia. Victorine Tailleferová – chudobné dievča, ktoré otec vydedil a celý jej majetok zaistil synovi Frédéricovi. Victorine im to ako dobrá kresťanka odpustila, hoci otec sa k nej správa úplne odmerane. Pani Couturová – vdova po hlavnom komisárovi Francúzskej republiky, príbuzná Victorinej matky. Opatruje Victorine ako vlastnú dcéru. Obidve žijú v penzióne pani Vauquerovej. Slečna Michonneauová – bývalá kurtizána a kupliarka. Zanedbaná starena žijúca v penzióne. Pán Poiret – starec, ktorý bol kedysi štátnym úradníkom. Je si veľmi blízky s pani Michonneauovou. Vikomtesa Clara de Beauséant – vzdialená sesternica Eugèna de Rastignaca, ktorého i neskôr uviedla do parížskej spoločnosti. Mala milenca markíza d’Ajuda-Pinto. Grófka Anastasie de Restaud – staršia dcéra pána Goriota. Mala milenca grófa Maxima de Trailles. Barónka Delphine de Nucingen – mladšia dcéra pána Goriota. Neskoršie milenka de Rastignaca. Na rozdiel od jej sestry ju dosiaľ neprijali medzi šľachtu z predmestia Saint-Germain. Gróf Maxime de Trailles – milenec grófky de Restaud. Svojou hráčskou vášňou si narobil vysoké dlhy, o ktorých splatenie neskôr žiadal Anastasie. Keď ich zaplatila z lásky k nemu z otcových peňazí, Maxime ušiel a nechal ju. Markíz Miguel d’Ajuda-Pinto – milenec vikomtesy de Beauséant, ktorý jej do poslednej chvíle tají svoje plány na manželstvo s pani de Rochefide. Keď sa s ňou tesne pred záverečným plesom zosobáši, vikomtesa je tým otrasená a rozhodne sa odísť do Normandie do kláštora. OBSAH ROMÁNU: Dej románu sa začína v chudobnom Vauquerovskom penzióne opisom domu a jeho obyvateľov. Autor postupne oboznamuje s postavami, najmä s otcom Goriotom. Taktiež sa tu začína odvíjať život mladého študenta de Rastignaca, ktorý sa prostredníctvom svojej sesternice dostal do vysokej spoločnosti a spoznal sa s pani de Restaud. Keď ju raz po plese išiel navštíviť, zastihol ju v prítomnosti milenca de Trailles. Pri jeho neodbytnosti sa mu podarilo stretnúť sa s grófkou, no keď sa pred ňou zmienil o svojom spolubývajúcom - pánovi Goriotovi, nevediac, že je to jej otec, grófka ostala šokovaná a Eugène bol po trápnej chvíli prinútený odísť. Tým si za sebou zatvoril dvere do domu Restaudovcov. Navštívil svoju sesternicu a dozvedel sa, že de Restaud je jednou z dvoch dcér Jeana Goriota. Pani de Beauséant mu tiež dala rady, ktoré mu mali pomôcť dostať sa na vrchol smotánky. Slová „.. naučte sa nedôverovať svetu“ poukazujú na realistické chápanie vtedajšej spoločnosti a zákonov na prežitie v nej. Rastignac sa pri týchto slovách rozhodol riadiť sa radami pani de Beauséant a to zmenilo celý jeho dovtedajší život. Po tejto schôdzke sa mladý ambiciózny študent rozhodol za každú cenu spoznať Delphine. Medzitým sa odohral jedno doobedie rozhovor medzi Vautrinom a Eugènom, v ktorom mu bývalý trestanec svojim dlhým monológom vyrazil dych. Najprv mu protikladom porovnal svet, ktorý by ho čakal pri cnostnom živote, ktorý považoval za nerozumný, teda zabudnutie zo strany ostatných, chudobu a nepotrebnú manželku v kontraste s úspešnou kariérou a bohatstvom, ktoré má postupne nadobudnúť korupciou, zradami a vypočítavosťou či už v profesionálnom alebo milostnom živote. Na záver mu dal šokujúci návrh. On sám sa postará o smrť Victorinho brata Frédérica v naschvál vyprovokovanom súboji. Victorine sa tak zapáči otcovi ako jediná dedička a získa jeho obrovský majetok. Rastignac sa s ňou môže oženiť, no musí desatinu zo svojho nadobudnutého majetku dať Vautrinovi. Hoci tento návrh Eugène hneď odmietne, ostane mu nepokojné svedomie a časom sa začne nad takýmto riešením zamýšľať čoraz častejšie, až nakoniec privolí. Onedlho sa študentovi podarí v divadle, kde sprevádzal svoju sesternicu, stretnúť sa s Delphine. Zaľúbi sa do nej na prvý pohľad. Delphine je tento mladík taktiež veľmi sympatický. Postupne sa ich vzťah prehlbuje a stávajú sa z nich dôverný priatelia. Takto sa prehlbuje i priateľstvo medzi Goriotom a Rastignacom, ktorý začína spoznávať jeho neuveriteľnú lásku a túžbu po dcérach tohto ubiedeného a odvrhnutého otca, ktorý sa s dcérami stretáva iba tajne, bez vedomia ich manželov. Vzťah Eugèna a Delphine sa prehĺbi do takej miery, že Delphine sa mu zverí s tým, že manžel ju vydiera a psychicky týra, lebo si myslí, že jeho manželka priveľa míňa. Eugène pre ňu v kasíne vyhrá peniaze, ktoré je dlžná pánovi de Marsay, ktorý ju vydiera. Eugène, tento kedysi chudobný nevýznamný študent práva sa postupne stáva vítaným členom najvyššej parížskej spoločnosti a začína viesť hýrivý život na dlhy, ktoré spláca peniazmi, čo vyhrá v kasíne. Popri týchto príbehoch sa tu odvíja ešte jedna dejová línia, ktorej hlavnými postavami je starší pár – pán Poiret a slečna Michonneauová, ktorí na tajných schôdzkach s vyšším policajných úradníkom - pánom Gondureauom pripravujú zatknutie Vautrina, údajného trestanca z galejí. No pretože Gondureau si chce byť neomylnosťou tohto zadržania istý, poprosí pár o pomoc. Majú podľa vypracovaného plánu zistiť, či má Vautrin, či vlastným menom Jacques Collin, na ramene vypálené iniciály označujúce trestanca z galejí. Od tohto momentu sa začína spád deja veľmi rýchlo. Sluha donesie správu o smrteľnom zranení pána de Taillefera zo súboja. Pani Couturová so slečnou Victorine hneď odídu za ním. Ešte v to ráno sa Michonneauovej a Poiretovi podarí zistiť, že Vautrin je skutočne zločinec a polícia ho okamžite zatkne. Keď ho zatýkali, začal kričať v prítomnosti všetkých obyvateľov Vauquerovského domu na starú slečnu ako na udavačku a pri tom dal ostatným na vedomie, že to je bývalá kurtizána a kupliarka. Po tejto nemilej scéne, teda keď Collina odviedli, spoluobyvatelia penziónu donútili pani Vauquerovú vyhnať z penziónu Michonnetku. S ňou odišiel i starec Poiret. Náhle prišiel odkaz od Victorine, že ostáva bývať u svojho otca spolu s pani Couturovou. A keď pani Vauquerovej Rastignac s Goriotom oznámi, že sa sťahujú do druhého bytu, ktorý pre svojho milovaného a svojho otca zariadila sama Delphine, aby sa s nimi mohla častejšie stretávať, vdova si uvedomila, že v jeden deň prišla o siedmych stálych obyvateľov, úplne ju to položilo. V poslednej dejovej fáze románu prichádza k Goriotovi do penziónu Delphine posťažovať sa na svoje finančné problémy. Otec je z toho nešťastný a bol by schopný i zomrieť, keby jej tým pomohol. Náhle sem prichádza i Anastasie, ktorá predala manželove diamanty na zaplatenie dlžôb de Traillesa. Manžel to zistil a vyhrážal sa jej, že ju zruinuje, ak sa mu nepodriadi a nebude ho poslúchať. Vzápätí dochádza k ostrej potýčke a hádke medzi sestrami. Krik dcér a ich hádka zlomila úbohého otca natoľko, že ich plačúc a kľačiac prosil, nech prestanú a zmieria sa. Na druhý deň poobede starého Goriota porazilo. Napriek snahám Rastignaca, ktorý sa snažil priviesť Delphine k zúfalo prosiacemu Goriotovi bol neúspešný, lebo tá ho nechcela počúvať, náhlivo sa pripravujúc na ples k vikomtese de Beauséant, ktorý ju mal voviesť do spoločnosti na predmestí Saint-Germain. Po plese Eugène zistil, že Goriot po pár hodinách zomrie a ide ho navštíviť. Pri tejto návšteve si študent vypočuje pri posteli umierajúceho monológ starca v agónii. Jeho reč, ktorej myšlienka je úplne odlišná od rečí starca počas celého života, je hlavnou a nosnou myšlienkou diela. Goriot si prvýkrát v živote uvedomuje, aký bol neuveriteľne slepý, keď sa rozdal dcéram do posledného franku svojho majetku, keď im obetoval všetko, čo mu bolo na svete milé a ony sa teraz zabávajú a nestoja pri ňom ani na sklonku jeho biedneho života. V noci starý Goriot umiera túžiac po svojich dcérach. No Delphine má vraj zápal pľúc a spí. Anastasie ujde v noci od manžela, no prichádza už po otcovej smrti. Keď Goriot posledný raz vydýchne, stojí pri ňom jedine študent, ktorého mal rád, ako vlastného syna. Keďže sa Goriotovi zaťovia neunúvali prispieť ani na pohreb svojho svokra, Rastignac a jeho priateľ Bianchon obstarali na svoje trovy najlacnejšiu truhlu a sami ho pochovali na parížskom cintoríne Père-Lachaise. Posledný okamih tvorí obraz osamelého študenta kľačiaceho večer pri hrobe Goriota a jeho záverečná veta, ktorou vypovedal boj parížskej spoločnosti: „A teraz uvidíme, kto z koho.“ s. 283 – 287 - Že by ani jedna z jeho dcér neprišla? – zvolal Rastignac. – Zaraz im napíšem. - Ani jedna, - povedal starec a vystrel sa na posteli. – Majú svoje starosti, spia, neprídu. Vedel som to. Človek musí umierať, aby poznal, čo sú to deti… Ach, priateľ môj, nežeňte sa, nemajte deti! Vy im dáte život, ony vám dajú smrť. Vy ich uvediete do sveta, ony vás z neho vyženú. Nie, neprídu! Viem to už desať rokov. Vše som si to hovorieval, ale netrúfal som si to uveriť. Z každého oka mu vyhŕkla slza na červený okraj vieška, no nespadla z neho. - Ach, keby som bol bohatý, keby som si bol nechal majetok, keby som im ho nebol dal, to by tu boli, oblizovali by mi líca svojimi bozkami. Býval by som v paláci, mal by som krásne izby, sluhov, teplo; a ony by sa rozplývali v slzách aj so svojimi mužmi a deťmi. To všetko by som mal. Ale takto nič! Za peniaze je všetko, ešte aj dcéry. Ó, kdeže sú moje peniaze? Keby som zanechával poklady, balili by ma do obkladov, starali by sa o mňa; počul by som ich, vídal by som ich. Ach, moje drahé dieťa, moje jediné dieťa, moja opustenosť a bieda sú mi milšie! Keď je bedár milovaný, spoň je isté, že ho naozaj ľúbia. Nie, chcel by som byť bohatý, to by som ich videl. Namojveru, ktohovie: Obe majú srdce z kameňa. Priveľmi som ich ľúbil, aby ony aspoň trochu ľúbili mňa. Otec má byť vždy bohatý, má držať deti na uzde ako potmehúdske kone. A ja som pred nimi kľačal! Naničhodnice! Dôstojne korunujú svoje správanie voči mne za celých desať rokov. Keby ste vedeli, akými pozornosťami ma zahrnovali v prvých rokoch manželstva! (Och, to sú hrozné muky!) Dal som im vtedy každej okolo osemstotisíc frankov, nemohli byť teda ani ony, ani ich manželia ku mne hrubí. Vítali ma: „Milý otecko sem, drahý otecko tam.“ Mal som u nich vždy prestreté. Mimochodom, večeriaval som s ich mužmi, ktorí sa ku mne správali úctivo. Vyzeral som vtedy, akoby som niečo mal. A prečo? Lebo som o svojich obchodných veciach nehovoril. O človeka, ktorý dáva osemstotisíc frankov svojim dcéram, o takého človeka sa hodno starať! A zahrnovali ma pozornosťami, ale bolo to iba pre moje peniaze. Svet nie je dobrý. Ja som to videl! Vozievali ma na koči do divadla a ostával som na večierkoch, ako dlho som chcel. Slovom, hlásili sa ku mne, uznávali ma za svojho otca. Mám ešte bystrý zrak, verte, nič mi neušlo. Všetko to bolo len z vypočítavosti, a to mi zlomilo srdce. Videl som, že to bola samá pretvárka; ale nebolo lieku. Necítil som sa u nich tak voľne ako tuná pri stole. Nevedel som, ako mám hovoriť. A tak, keď sa niektorí ľudia z vysokej spoločnosti spytovali pošepky mojich zaťov: „Kto je tamten pán?“ – „To je otec, čo má toliare, je bohatý.“ – „Ach, to už hej!“ vraveli a pozerali na mňa s úctou kvôli tým toliarom. A ak som im bol aj kedy-tedy trochu na ťarchu, draho som platieval za svoje chyby! Napokon, kto je dokonalý? (Ako tá hlava bolí!) Trpím v tejto chvíli, ako človek musí trpieť, kým neumrie, môj drahý pán Eugène, no ale to všetko nie je nič v porovnaní s bolesťou, akú mi zapríčinil pohľad Anastasie, keď mi po prvý rad dala znať, že som povedal dajakú hlúposť, ktorá ju ponižovala: jej pohľad ma zasiahol ako nôž. Bol by som rád všetko vedel, no dozvedel som sa iba to, že som už nepotrebný na svete. Na druhý deň som išiel K Delphine, aby som sa u nej potešil, a tu máš, zas sa dopustím nejakej hlúposti, čo ju nasrdila. Skoro som z toho zbáznel. Celý týždeň som nevedel, čo mám robiť. Netrúfal som si ich navštíviť, bál som sa, že mi budú robiť výčitky. A tak som sa našiel za dverami svojich dcér. Ó, bože môj, veď ty poznáš moju biedu a utrpenie, veď vieš, koľko ráz ma dýka zasiahla priamo do srdca v čase, keď som ostarel, zmenil sa, ošedivel – prečo mi dávaš trpieť ešte aj dnes? Trpko som si už odpykal, že som ich priveľmi ľúbil. Poriadne sa mi vypomstili za moju lásku, mučili ma ako kati. Veru, otcovia sú takí pochabí! Tak veľmi som ich miloval, že som sa k nim vracal ako hráč ku hre. Dcéry, to bola moja neresť; boli mi milenkami, slovom, všetkým! Obidve jednostaj niečo potrebovali, napríklad šperky; chyžné mi to prezradzovali a ja som ich dával, aby ma vľúdne prijímali. No pri tom všetkom mi zavše dávali malé lekcie, ako sa v spoločnosti správať. Och, nečakali ani na zajtrajšok. Začali sa za mňa hanbiť. Hľa, toto znamená dobre si vychovať deti! Veď ja vo svojom veku som už nemohol chodiť do školy. (Bože môj, aká je to strašná bolesť! Zavolajte lekárov! Keby mi rozčesli hlavu, trpel by som menej!) Dcéry moje, dcéry moje! Anastasie! Delphine! Chcem ich vidieť. Pošlite po ne žandárov, priveďte ich násilím! Spravodlivosť je na mojej strane, všetko je na mojej strane, príroda, občiansky zákonník. Protestujem! Vlasť zahynie, ak sa takto šliape po otcoch To je jasné. Spoločnosť, svet sa krúti okolo otcovstva, všetko sa zrúti, ak deti nebudí milovať svojich otcov. Ó, len ich vidieť, počuť ich, nech by mi už povedali hocičo, len aby som počul ich hlas, to by utíšilo moje bolesti. Najmä Delphine. No keď prídu, povedzte im, aby sa na mňa nedívali tak chladne, ako to robievajú. Ach, priateľ môj dobrý, pán Eugène, vy neviete, čo to je zrazu zistiť, že sa zlato pohľadu zrazu zmenilo na sivé olovo. Odo dňa, keď ich oči prestali na mňa žiariť, nastala pre mňa večná zima; prežieral som len žiaľ, a prežrel som ho! Žil som už len preto, aby ma ponižovali, urážali. Natoľko ich ľúbim, že som prehltol všetky urážky, za ktoré mi predávali odrobinku zahanbujúceho potešenia. Otec sa musel skrývať, aby videl svoje dcéry! Venoval som im celý život, a ony mi dnes nevenujú ani hodinu! Som smädný, som hladný, srdce mi horí, neprídu mi uľahčiť v smrteľnom zápase, a ja zamriem, cítim to. No či naozaj nevedia, čo je to ísť cez mŕtvolu vlastného otca? Jesto boh na nebesiach, on sa pomstí za nás otcov i proti našej vôli. Och, ony prídu! Príďte, drahé moje, príďte ma pobozkať, dať mi posledný bozk, posilu na poslednú cestu otcovi, ktorý sa bude modliť k bohu a povie mu, že ste boli dobré dcéry, ktorý bude za vás orodovať. Napokon, vy ste nevinné. Sú nevinné, milý priateľ! Len to pekne všetkým povedzte, aby ich kvôli mne neodsudzovali. To všetko je moja chyba, ja som ich naučil, aby po mne šliapali. Mal so to rád. Do toho nikoho nič, ani ľudskú spravodlivosť, ani spravodlivosť božiu. Boh by bol nespravodlivý, keby ich zatratil kvôli mne. Nekonal som správne, urobil som hlúposť, ž e som sa zriekol svojich práv. Ponížil som sa kvôli nim. Čo chcete, aj najkrajšie povahy, najlepšie duše by boli odľahli skaze takejto otcovskej slabosti. Som úbožiak, som spravodlivo trestaný. Ja sám som zavinil, že sa moje dcéry takto správajú, ja som ich rozmaznal. Dnes chcú rozkoše, ako kedysi chceli cukríky. Vždy som im dovoľoval uskutočňovať dievčenské rozmary. V pätnástich rokoch mali koč! Nič som im neodoprel. Lej ja som vinný, ale vinný z lásky. Ich hlas mi otváral srdce. Počujem ich, prichádzajú. Och, áno, prídu. Zákon prikazuje navštíviť umierajúceho otca, zákon je na mojej strane. Veď to bude stáť iba jednu cestu. Ja ju zaplatím. Napíšte im, že im poručím milióny! Čestné slovo. Pôjdem vyrábať cestoviny do Odesy. Viem ako. S mojím plánom sa dajú zarobiť milióny! Nikto na to neprišiel. To sa dovozom neskazí, ako obilie alebo múka. Ha, ha, a čo škrob? I v tom budú milióny! Nebudete luhať, povedzte im, že milióny, a aj keď prídu iba z lakosti, radšej chcem byť oklamaný, len keď ich uvidím. Chcem svoje dcéry! Ja som ich splodil, patria mne!…