Aj keď nie som muž, dnes som sa musela premôcť a ísť sa zoznámiť s pani doktorkou.
Na odkladacom stolíku kopa kariet, navrchu zo zošita vytrhnutý papier , popísaný menami , nuž som pripojila i ja svoje meno s poradovým číslom 17, hoci bolo iba trištvrte na sedem.    Netušila som, že bola to chybaaaaa!
Bola som pripravená na dlhodobé posedávanie, a tak som nasadila škulky a vybrala čítanie. Sem tam som zdvihla svoje krásne mihalnice, prekontrolovala okolie, postrehla zvyšujúcu sa kopu kariet a čakala. O rovnú hodinu prišli sestrička s pani doktorkou. Potešila som sa, že začnú načas ordinovať. Sestrička len tak , akoby mimochodom, odomykala dvere a myknúc hlavou ku kope kariet prehovorila k doktorke:                                                                                     „ Som zvedavá, čo si, kto, zas vymyslel, keď ich je tu toľko.“ Nebolo počuť, že by doktorka niečo k tomu povedala. Zato bolo počuť, že stíchlo osadenstvo chodby na pravdepodobný nesúhlas, podaktorí sa len pomrvili na stoličke. Mne stúpol tlak. Považovala som to za neetickú nevychovannosť a nízku profesionalitu sestričky. Mlčanie doktorky rozpálilo moje líca.
Sestra vzala karty a o chvíľu sa rozleteli dvere a sestra s veľkým krikom sa osopila na paciantov:
„ To si kto dovalil dať sem ten zoznam?“ Jeden pán sa zdvihol a priznal, že ked´ tu bol minule, bol chaos a tak v dobrom úmysle a pre poriadok ten papier priniesol.
„Vy mi tu nebudete rozkazovať, koho mám a koho nemám brať. Žiadne zoznamy sa tu dávať nebudú. To je moje rozhodnutie, koho budem volať a kedy.“ – rozčuľovala sa sestrička, nepočúvajúc, čo jej hovoril pacient a že sa k nemu pridalo pár ďalších. V to m sa objavila i doktorka, vydrapla sestre zoznam, zúrivo ho pokrčila a prehlásila:
„Toto je súkromná ambulancia, ja rozhodujem o pravidlách a ak sa vám nepáči, môžete ísť do Trenčína alebo Považskej Bystrice. Ja z Vás dostanem infarkt!“ Tak toto už zdvihlo i mne tlak nebezpečne vysoko , sused sa tiež ozval:                                                                                                                                                                                                           "A keď nerešpektujete zoznam, tak mi sa potom kedy dostaneme pri ,Vašom systéme, na rad?"                                        "Chcete kartu?  Nemusíte tu čakať." Oponovala sestra. Ozvla som sa i ja:
„Prepáčte, ale pán Dotyčný predsa nič zlé neurobil. Keď nemáte poradové čísla, zoznam nemôže uškodiť, môže len pomôcť. Pozrite, koľko máte kariet a koľkí tu sedíme. Je spravodlivé, ak si niekto prinesie kartu, odíde a potom predbehne všetkých, čo tu sedia?“                                                                                                                                                          „Vidíš ju, ďalšia sa pridala.“ Prehovorila sestra na moju adresu. Doktorka znovu vyšla, aby sa presvedčila, čo za ženská si dovolila súhlasiť s poradovníkom. Hovorila o stratených poradových číslach, o ľuďoch , ktorí si zaplatili za okamžité zobratie. Tí, ktorí tu nie sú,  sú zaradení nakoniec a musia si počkať. Medzitým vyložila oznam.

S tým všetkým súhlasím, ale prečo musela zaujať taký postoj?
Prešlo pár minút, sestra znovu otvorila dvere, vyvolávajúc mená,  porozdávala „šampusáky“. Na stolík položila 8 pohárov s menami, ktoré márne vyvolávala. Jej nálada sa zmenila o 180 stupňov. Zrazu bola mila, žartovala s mužmi a ja, pokiaľ som tam čakala, som nevychádzala z údivu. Keby som nebola zažila ten „otvárací ceremoniál“ neuverím, že je schopná zvýšiť hlas. Rozmýšľala som, či mi niečo povie, keď ma zavolá. Samozrejme, tí čo neboli na začiatku prítomní, nemuseli čakať nakoniec, ale ich pobrala skôr. Ja som sa dostala na radu pred pol jedenástou. Traja chlapi a ja do "predizby" k doktorke. Jeden z pacientov sa sestry pýtal:
„Včera ste boli dlhšie?“
„Áno, až do štvrť na tri.“  Bola som posunutá k doktorke a po stanovení mojej diagnózy, som prešla na raňajší incident:                                                                                                                                                                                                         „Pani doktorka, je mi ľúto, čo sa ráno odohralo.“ Doktorka začala znovu vysvetlovať, že to nebolo prvykrát a že ona rozhoduje o systéme.
„Priznávam, mohol byť iný spôsob komunikácie.“ Zakončila doktorka a položila  si do pusy tabličku kvalitnej čokolády. „Pani doktorka, mňa prekvapila netaktná poznámka sestry, keď odomykala a nebola som jediná, komu sa nepáčila.“
„Nespomínam si, čo povedala“, zmráštila doktorka obočie.
„Som zvedavá, čo si, kto, zas vymyslel, keď ich je tu toľko.“- pripomenula som jej vetu. Doktorka mlčala a ja som pokračovala:                                                                                                                                                                                        „Pani doktorka, toto nie je ordinácia, kde by si ľudia prišli oddýchnuť a len tak posedieť. Od Vašej sestry to bolo netaktné.“
„Máte pravdu, ale mám veľa pacientov.“ Doktorka dopísala, ja som s poďakovaním odišla.

V našom meste je len jedna urologická ambulancia. Súkromná! S ordinačnými hodinami Po-Št od 8.30 do 13.00. V piatok pri istotu je iba zákrokový deň. Viete si predstaviť, koľko tam čaká najmä chlapov a prevažne takých, ktorí už vrbovku musia piť?
Bolo reagovanie sestry , oboch,  správne? Prečo ten orientačný zoznam byť nemôže? Nevyužívajú situáciu, že sú v dvadsaťpäť tisícovom meste jediná ordinácia a teda i jedinečná? Som si vedomá, že musia aj papierovať, ale je to postačujúci čas, keď majú denne toľko pacientov?