Wang sa díval na ryžové polia, ktoré bičoval dážď a spomínal na detstvo. Spomínal na svojich rodičov, ktorí umreli vo vojne, spomínal na svoje sny, túžby ... Túžby ktoré sa nenaplnili, ktoré sa nenaplnia. Nenaplnia sa kôli smrti, ktorú prinášali Japonci na svojich lodiach, smrť, ktorá nie vždy býva spasením. Len tak tam stál a díval sa. Prečo? Prečo je ku mne osud taký neprajný? Urobil som niečo čím som si to zaslúžil? Mladík, ktorému mohlo byť okolo dvadsaťpäť sedel na vyvýšenine a rozímal nad životom.

„Prečo je taký krutý? Prečo tresce tých, čo nič neurobili?“

Svoju matku nepoznal, lebo umrela pri pôrode. Otec bol vojak v cisárovej armáde. Bol to udatný, silný a múdry človek. Kým vo Wangovych siedmych rokoch neprišiel nešťastnou náhodou o život. Dodnes sa Wang nedozvedel, ako umrel. Dostal len veci, čo po ňom zostali. A malú chalúpku v lese. Tak rád sa tam vracal. Musel sa stať samostatným a hlavne zodpovedným, lebo po smrti oboch rodičov ostal na tomto svete sám ako kôl v plote. Musel sa naučiť loviť, variť, brániť sa pred divou zverou ... Nie vždy sa mu darilo dobre. Boli obdobia, keď nemal čo do úst a žalúdok sa mu zmietal v kŕči. Ale on to pretrpel a so svojou vytrvalosťou a odhodlaním prežil. Teraz je tu ... hľadá zmysel života.

Zrazu precitol. Bol zmáčaný do nitky. Postavil sa a rozutekal sa smerok ku svojmu posvätnému miestu. Utekal ako mu sily stačili. Keď dobehol na miesto jeho dušu naplnil ten pocit, ktorý pociťoval vždy keď sem prišiel. Pred ním sa ocitla malá chalúpka vnorená do lesa. Sem nedopadalo toľko vody ako vonku preto rýchlo vošiel dnu. Zbadal svoju deku a malý meč po otcovi. Zvonku sa ozýval šum lístia. Ľahol si na dlážku, prikryl sa a snažil sa zaspať, ale hlavou mu vírili myšlienky...