Nič to. Pár slzičiek z nepochopenia. Kam ideme? Strácam sa v myšlienkach a v slovách. Dosť. Ticho.

Nemám chuť sa rozprávať, nemám chuť byť mnou.

Podniknem výlet na planétu B-612 a všetci mi vylezte na hrb!

Stretnem tam malého rozprávkového princa a budem sa tešiť až raz stretnem skutočného. Stretnem ružu a pomyslím si, že taká nechcem byť. Stretnem pilota a pomyslím si, že to je umelec. Áno, umelec, každý je. Len sme si toho nie vedomý. Stretnem Annu zo Zeleného domu a obohatíme sa citom a fantáziou a budeme na chviľku doma. Budeme to cítiť. Potom stretnem Chrisa a budem s ním hovoriť o krásach prírody a nakoniec stretnem červienku a tá ma zavedie do Tajomnej záhrady a budem sa podieľať na diele. Na veľkom diele, budeme sa snažiť vytvoriť domov pre každého. Bez rozdielu.

Bude to ako pocit. Bude to ako keď si vyčerpaný uľahnete do postele. A ste šťastní, vďační, taký pocit. Potom sa oňho s túžbou podelíme s ostatnými a povieme si milé slová a budeme sa usmievať. Budeme žiť. Tešiť sa. Budeme to MY a svet, spoločnosť, kde nie je faloš, a žiadne pretvárky, korupcie ani pachtenie sa za mocou. Bude to svet Tajomnej záhrady a nás, bude to svet vo vnútri. Svet veľkého srdca. :)

Pozorujem slniečko. svieti mi do izby. Robí krásne farby. A ja sa tomu iba teším. Domov. Bezpečie. Bez otázok.

Myslím na M., na ňu a jej bábo. Myslím a dúfam. Modlím sa. A verím. Uvítame ju u nás doma. Bude súčasťou nás. Našich životov a rodiny. Bude s nami tvoriť domov. Náš malý cvrček:)

Nemám chuť niekam sa hnať. Chcem ostať v tichej chvilke a čakať. Nehovoriť, byť a šťastná, že sme tu. Že čakáme malé bábo. Že čakáme na zimu, na Vianoce, na pocity a na spriaznené duše.

Vidím svet za oknom, teším sa, keď umývam okná, ten pocit je neopísateľný, hneď je iný svet. Taký priezračný a jasný. Mám rada tie pohľady. To, čo sa deje vonku. Fascinujúce. Svietiace lampy, stromy, ľudia, autá, nebo, domy, ďalšie okná,  to vše je na našom svete okúzlujúce a niečím výnimočné.

Teším sa, že som vyhrala nad pohodlnosťou a otvorila som čisté okná. Druhým.