Nedávno som sa ocitol na premiére tzv. režisérskej verzie amerického filmu Amadeus. Režisérska verzia znamená, že pre potreby DVD vrátil Miloš Forman do filmu dvadsať minút, ktoré pred osemnástimi rokmi z neho vystrihol.
        Začnem od začiatku, pretože som pamätník. Niekedy v roku 1982, už neviem presne kedy, pretože som pamätník, prišli Forman, Ondříček, Shaffer a Zaentz do Bratislavy na predstavenie Amadea do štúdia Novej scény, terajšej Astorky. Stavili sa tu cestou z Budapešti do Viedne. Po predstavení sme boli v klube NS a potom na večeri v montrealskej Kolibe na Kolibe. Videl som sa s Formanom prvý raz po desiatich alebo jedenástich rokoch. Naposledy sme sa  stretli v Prahe začiatkom sedemdesiatych rokov, keď sa chystal nakrúcať, alebo už nakrúcal film Takinf Off, svoj prvý americký. Medzitým dostal Oscara za Prelet, nakrútil Hair a Regtime. Stal sa americkým režisérom. Úspešným americkým režisérom. Vtedy sa na Kolibe viedla reč o tom, či sa bude Amadeus nakrúcať vo Viedni, alebo v Budapešti a aký senzačný je uhorkový šalát. O pár mesiacov sa nakrúcalo v Prahe. Forman ma pozval na návštevu do barrandovského ateliéru. Všetko bolo prísne strážené, členovia štábu mali bundy s nápisom Amadeus, americká časť štábu mala svoju vlastnú jedáleň a bola ubytovaná v hoteli Esplanade. Forman býval v hoteli U tří pštrosu. V ateliéri nakrúcali práve scénu u Mozartovcov v spálni. Pani Mozartová ležala v posteli a Wolfgang sedel na peľasi a čosi jej šepkal. Režisér asi nebol celkom spokojný, lebo o chvíľu si sadol na peľasť on a čosi šepkal im obom. Dodnes mám pocit, že kamera bežala ďalej, že sa im ju ani nepodarilo stopnúť, nemuseli šetriť materiálom. Keď Forman strihal film v San Fraciscu, mal vraj k dispozícii dvestopäťdesiattisíc metrov nakrúteného materiálu. Zostrihaný film má okolo tri-štyritisíc metrov. Nečudoval by som sa, keby bola kamera bežala nonstop počas celého nakrúcania. Už v tej montrealskej reštaurácii aj potom v barrandovskom ateliéri mi Forman navrhol, aby som si odskočil do Ameriky navštíviť ho na pár dní. Nič pre mňa nebolo vtedy nepredstaviteľnejšie ako to, že v pondelok letím do USA na predĺžený víkend, že mi promtne vybavili doložku, prísľub a že som si nemusel požičiavať na letenku. Bol by som sa zasmial, ale nebol som si istý, že Forman by pochopil, prečo mi je to smiešne. Tak som radšej povedal, že tento týždeň nemám čas, možno neskôr.
        Prešlo pár rokov, s Formanom sme sa zase videli až v deväťdesiatom a pred niekoľkými rokmi som ho bol naozaj navštíviť. Už to prestalo byť také smiešne. A nedávno Stavovské divadlo, vo foyeri kompletná pražská smotánka, vedľa mňa v lóži kancelár českého prezidenta, vo vedľajšej lóži Sean Connery. A parter plný celebrít. Kam sa človek pozrel, tam videl niekoho slávneho. Ešteže tam nebolo zrkadlo. Forman vyšiel na scénu v tmavomodrom obleku, bielej košeli a žltej kravate, aby som bol verný smotánkovskému štýlu. Povedal, že nemôže uveriť, že sme sa prišli pozrieť na film, ktorý je dvadsať rokov starý a o dvadsať minút dlhší. Ale nakoniec uveril. Potom premietli film. Dá sa povedať, že bol aj o dvadsať minút lepší. Herci hrali tak dobre ako pred tými dvadsiatimi rokmi, kostými a scéna vyzerali ako nové, len Peter Shaffer a Saul Zaentz zostarli o dvadsať rokov. A Sean Connery detto. Forman nezostarol. Asi na to nemá čas. Pokiaľ ide o Amadeovu hudbu, pre tú nejaké desaťročia nehrajú rolu. Je svieža už oveľa dlhšie.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
-----------------------------------------------------------------