a predsa sa mi zdá, že ak sa mi dnes podarí prežiť svoju najväčšiu prehru stanem sa víťazkou. prehra, to je ako koniec sveta. len ja a nič, teda ja a môj neúspech. a možno práve o to ide. naučili nás ako pekne sa dá na chodbe školy pozdraviť pani učiteľka, ako sa dá poďakovať pani kuchárke pri okienku jedálne, ako poprosiť pani zmrzlinárku o kornútok naviac. vieme ako jednať s ľuďmi navôkol nás, ako s nimi komunikovať, ako s nimi manipulovať, ako pred nimi utekať a ako sa pred nimi  vyzliekať. vieme čomu nás učí bontón a tiež poznáme školský či firemný poriadok. rozumieme tomu ako ovplyvňujeme tento veľký svet a kiež by i vesmír, len nechápeme ako je možné, že naše ja občas zlyhá?
ak sa raz omylom odlepí nálepka dokonalosti, prichádza na pole (neorané) nové tanečné číslo. žiadne masové techno ani priliehavé tango v páre. tanec pre seba. len ja a rytmické udieranie vlastného srdca. je tak ľahké riešiť teba do okamihu kým spoznám slabosť seba. slabosť, to je ako telo poliate bahnom. nedovoľuje dýchať, mazľavé, tmavé, vlievajúce sa do každého póru, odpudzuje, zosmiešňuje, znemožňuje, zahanbuje... je ako prehra, v ktorej víťazí ten, kto sa nebojí v pohľade do zrkadla spoznať svoju špinu. ten, kto v pohľade na svoju slabosť naberie odvahu vstúpiť do sprchy.
nie je prehra ako prehra, ty ktorá ma učíš poznaniu hraníc, to vďaka tebe smiem objavovať hĺbku vlastného ja, v ktorej sa viac netreba skrývať za amatérsky divadelný výkon predvádzaní vo vzťahoch k okoliu.