Ja. Obyčajná vyjebaná milenka... a je relatívne jedno, že ma miluješ priam hmatateľne... že kvôli tebe, kvôli nám, by som prešla celú republiku s kuframi a mačkou. Odhliadnuc od všetkého, stále si ženatý muž. Môj ženatý muž. Nádhera. Skurvene sa s tým žije, vieš?! Tušíš?! Nechápem ako si mi to mohol spraviť!! Ako si mohol necítiť, že som. Žijem. Prežívam. Aj keď stovky kilometrov vzdialená. Spriaznená s iným životom, kým si sa ženil. Kurevské svedomie. Denne. Jednoducho som presne ako tie štetiny, na ktoré som stále nadávala. "Neuč sa, život ťa naučí." Tak mi treba. Vesmírne lekcie. Lenže mne to ani nenapadlo. Nijaká obrúčka. Nijakí spolubývajúci... iba neuveriteľný chlap, čo sa dotýkal môjho tela. Mysle. Duše. Môjho srdca. MŇA... a neskôr bolo prineskoro. Stávam sa čakaciou. Nenávidím čakanie!! Dávim a presieram sa z nervov. Chudnem a priberám. Podľa vzdialenosti medzi nami. Podľa frekvencie návštev tvojej pani manželky. Z toho, kedy a či vôbec poriešiš nás. Pritom si len chcem ľahnúť na teba. Dýchať ťa. Hladkať. A uspať ťa. Dobehnúť deficity, hoci neverím, že sa to dá... chcem ťa žiť