Mnoho ludi /citaj nikto :-)(-:/ sa ma pytalo ako by som opisal smrt.
Teda som sa rozhodol nieco o tom napisat.

Smrt je mnohokrat velmi precenovany fenomen.
V uplnej podstate sa nelisi od lasky ci snivania bez snov.
No je nemozne (naozaj) ju popisat slovami prave preto, ze je taka podobna nasim citom.
Pozor, nie pocitom ale citom.

Napriklad laska.
Ked sa clovek zalubi, bez toho, aby mu niekto povedal co sa s jeho telom (a duchom) deje vie, ze je to laska.
Nefunguje to tak, ze podla nejakeho navodu spozname, ze sme zalubeni. Proste sme a hotovo.
Ked sa ju vsak snazime popisat, mozeme povedat, ze sme citili teplo, zvyseny tep, pot na cele, zimomriavky a tak podobne.
Ani jedno z tychto slov vsak naozaj lasku - cit - nevystihne.
Je to len kopa pocitov, ktore v zalubenosti prezivame. Ale laska je v pozadi. Nespecifikovatelna, neopisatelna.

Tak je to aj so smrtou.
Nedokazeme ju popisat slovami a pritom je tak krasna.
Znie to mozno trochu morbidne /a nie, nie som ziadny seriovy vrah :-)(-:/, no ja verim, ze bat sa da len umierania.
A to tiez len veeelmi pomaleho.

Pre tych, ktori veria v prevtelovanie /ale aj ostatnych :-)(-:/, tu mam jedno prirovnanie.
Predstavte si, ze vecer idete spat. V noci sa vam nic nesniva a rano sa prebudite bez toho, aby ste si z tej noci cokolvek pamatali.
Nemate ani sajnu o tom, ze ste napriklad lietali niekde v nejakej sfere kam uz nasa pamat nema dosah.
Jedneho dna idete spat a rano sa znovu prebudite. Nepamatate sa ale, ze ste umreli. Proste sa prebudite do dalsieho dna.
Ako dieta. Novorodenec.
Citite vsak, ze ste sa prave vratili, reinkarnovali, vasa dusa si to pamata, ale nie pamat toho novorodenca - ta veru nie.
Je to ako s laskou. Nedokazete vyjadrit, ze ste umreli ani ake to bolo.
Tak, ako nedokazete vyjadrit co ste "videli" pocas noci bez snov.
Postupom casu dieta dospieva a "zapamatana" smrt sa vytraca - nahradza ju ludska pamat.
Zvyky, navyky, zlozvyky, ucenie, dospievanie, vyvoj.
Tak, ako laska po vztahu upada do "zabudnutia", tak sa aj "spomienka" na smrt vytraca z nasho zivota.
Ale tak, ako sa raz znova zalubime, tak raz znovu umrieme.

A "spomienka" na smrt nam pritom pride uplne prirodzena a viac sa nebojime.
Opytajte sa umierajuceho par minut pred smrtou. Myslim, ze drviva vacsina z nich sa smrti uz vobec neboji.
Ved nakoniec su len dve urovne citov - pozitivne a negativne.
Preco by smrt nemohla patrit na tu svetlu stranu? :-)(-:

P.S.: tymto textom sa nesnazim podporit samovrazdy :-)))