Dost ma stve, ze ludia sa casto spravaju ako roboti. Pracuju, pracuju a vobec si neuvedomuju, co je vysledkom ich snazenia. Obetuju pre pracu vsetko, opustia rodinu, priatelov, zabavu a vysledok ich snazenia je pritom zanedbatelny oproti tym dolezitym veciam, ktore zanechali. Samozrejme, ze nehovorim o tych, ktori zivia svoju rodinu, su nuteni kvoli praci obetovat mnoho a nie vlastnou vinou. Hovorim o ludoch, ktori to robia len z akejsi vlastnej povinnosti a pritom si vobec neuvedomuju co konaju. Azda ukazkovo extremnym prikladom je team vedcov vyvijajucich atomovu bombu. Tato horliva vedecka praca ich natolko zaujala, ze jej vysledok si uvedomili az ked bolo prilis neskoro.

Dnes ma tento ukaz ludskej horlivosti najviac trapi na mladych studentoch, trapiacich sa bezhlavo s tazkymi pisomkami a skuskami na niektorych nasich vysokych skolach produkujucich nezamestnanych. "Tak rad/a by som s vami isiel/a von, ale musim sa ucit." To pocut z ust tychto mladych ludi velmi casto. Uvedomuju si vobec o kolko zazitkov z mladosti prichadzaju, kolko priatelov im unika, ako im zivot preteka pomedzi prsty? A to vsetko preto, aby vystudovali narocnu skolu, ktora ich posle do sveta so vzdelanim, ktore je len malo uplatnitelne a ak sa nespamataju, do konca zivota budu tito frustrovani ludia hrdlacit za par korun ako roboti, v praci ktora ich nebavi. Potom to uz zostane navzdy len "Prepac milacik, dnes nemozem, zajtra musim vstavat skoro do prace."

Nestalo by za to najprv porozmyslat o tom, co nam nase terajsie snazenie da do buducnosti, ci je to naozaj dobra investicia? Preco sa ludia snazia len robit veci spravne, ale nerozmyslaju o tom, ci robia aj spravne veci?