Až teraz zisťujem, že si už vlastne ani nepamätám, ako som sa k Facebooku dostala. Hmm, musím si spomenúť, veď nie je možné, aby som tak rýchlo zabúdala. Ahaa, už viem. Chvlabohu, začínala som už pochybovať o mojej pamäti. Ale nie je to veľmi zaujímavý príbeh, tak sa radšej vrátim k tým statusom. Dnes ráno, som si, ani neviem z akého popudu, zmenila status na: "Veronika S...... ma chut nieco spravit." Status mením vlastne každý deň. Nadšene mojim 63 "facebookovým" priateľom oznamujem, že som prvýkrát použila slovenské euro, že chcem svätý pokoj, že sa konečne teším na víkend... No a celkom nadšene si čítam statusy mojich "facebookových" spolubojovníkov. A tak ma minule napadlo, čo sledujeme tým, že pravidelne informujeme verejnosť o našich činnostiach, aktivitách, príp. pocitoch? Nie je to tak trochu úchylné, mať potrebu povedať svetu, že sa mi práve straaašne nechce upratovať a podobne? Podľa Aristotela je človek "zoon politicon" - bytosť spoločnská. Neviem, možno si to ani neuvedomujeme, ale asi ten sociálny, spoločnský kontakt vyhľadávame za každú cenu. Asi s viac ako polovicou priateľov, ktorých mám na facebooku, sa v realite nestretávam často. Buď sú niekde rozlietaní po svete, alebo len tak, ako ja, nestíhajú ani to málo čo majú naložené na pleciach, asi tak, ako to nestíham ani ja. Som rada, že viem niečo o ich existencii aspoň takto. Mám pocit, že je to obojstranné, preto, nech už to vyznie akokoľvek divne,myslím, že o pár minút zablúdim na moju "facebookovú" stránku a oznámim svojim priateľom, že: "Veronika S........ si prave zalozila blog.:)"