Kamarátky mi odporúčali, že mám napísať knihu, pretože to čo som riešila vraj už bolo na román. Na knihu mám málo skúseností tak teda bude aspoň blog. Sisik a Aďa ak to čítate tak ďakujem za námet. :* Môj život bol úplne normálny život tínedžerky.. bláznivý a uletený. Začalo sa to komplikovať minulý rok. Naši sa rozviedli. Bola to udalosť, ktorá ma dosť zasiahla, a preto som bola voči novým ľuďom dosť uzavretá, nemohla som si užiť chaty a akcie naplno keďže ma to stále trápilo. Nový ľudia, ktorých som spoznala ma nespoznali takú aká naozaj som.. spoznali len tú depresívnu stránku. Ten istý rok som sa rozišla so svojím prvým chalanom takže to bolo dosť ťažké. Našťastie v škole sa to nijak neprejavilo a to ma aj celkom tešilo, pretože som sa nemusela nejak obzvlášť snažiť a zvládala som všetko stále s nadhľadom. V novembri som na inkognito.k spoznala chalana. Bolo to presne v sobotu 23. . Volá sa Kubo, je veľmi milý a keď som ho spoznala bol mojím únikom, vypočul ma a to som si na ňom najviac cenila. Keď som sa nevedela rozhodnúť pomohol mi, naviedol ma na správnu cestu (teda jemu sa zdala správna), ukázal smer, ktorý by bol pre mňa najlepší. Bol mi oporou naozaj vo všetkom. Až raz som si uvedomila že ho ľúbim, no nepovedala som mu to. Keďže býva v Bratislave (to je nejakých 200 kilometrov odo mňa) nechcela som si ešte viac komplikovať život so vzťahom na diaľku. Už som taký zažila a nebolo to príjemné keď ste ho chceli objať alebo pobozkať a nemohli ste. Teda som to nechala tak a dúfala, že to prejde. V marci sme spolu začali skypovať a vtedy sa naše nevšedné kamarátstvo ešte viac prehĺbilo. Začali sme sa spolu viac smiať, užívali sme si spoločnosť toho druhého najviac ako sa len dalo. Keď prišiel čas lúčenia boli sme dosť sklamaní, rozlúčili sme sa a tešili na ďalší deň. 15. mája o 22:20 sa to všetko začalo. Volali sme spolu na skype a obaja sme chytili depresiu, boli sme smutní a nevedeli sme čo s tým.. ani jeden nevedel toho druhého rozosmiať. Až mi z toho bolo do plaču. Nikto z nás nepovedal ani slovo možno hodinu. Stále bol zapnutý videohovor, no zrazu mi napísal:,,Ľúbim ťa". Keď som tú správu uvidela strašne som sa rozplakala a on radšej povedal že to vypne. Odhlásil sa z facebooku a ostala som sama na nával pocitov, ktorý sa nedal zvládnuť. Tak som tam sedela schúlená v kresle, plakala som a rozmýšľala čo mu na to odpísať. Či mám napísať pravdu a začať vzťah s tým úžasným chalanom, ktorý je však veľmi ďaleko alebo mu mám klamať a zlomiť mu tým srdce. Tak som mu teda napísala pravdu. A tak sme spolu chodili do 7. júna. Rozišla som sa s ním kvôli jednému chalanovi z Banskej Štiavnice. Keďže do BŠ idem na strednú a teda aj na internát, chcela som mať niekoho z bližšia. Mareka som veľmi ľúbila a ľúbim ho dodnes. 9. júna som šla za Marekom. Celá moja trieda bola na výlete v Oswienčime a len zopár nás ostalo v triede. Tak som sa vybrala za ním. Keď sme sa už konečne stretli, objali sme sa a šli na byt k jeho otcovi (jeho rodičia sú rozvedení). Celou cestou mi robil zle ako každý kamarát, šťuchal ma do rebier a robil blbosti. Keď sme prišli k paneláku stretli sme jeho starkú. Nedávali sme tomu nejaký význam a tak sme vošli dnu a potom do výťahu. Tam sa na prvý krát pokúsil pobozkať. Zatlačil ma do rohu, zaprel sa rukami do steny za mnou a pomaly sa približoval jeho perami k tým mojím. Uhla som. Nechápem prečo.. Tak to teda nechal tak, vystúpili sme a vošli sme do bytu. Odložila som si veci a stála som v chodbe. Keď prechádzal do obývačky okolo mňa zastavil sa predo mnou oprel ma o stenu a znovu sa pokúsil ma pobozkať. A znovu som uhla. Už bol z toho zjavne na nervy a kusol ma do krku. Začal pobehovať v kuchyni a kadečo robiť. Zrazu zastal, pozrel sa na mňa a opýtal sa:,,Ako dlho tam ešte chceš stáť?" Pousmiala som sa a vykročila som za ním do jeho izby. Bola malá a útulná. Prvé čo ma zaujalo bola manželská posteľ. Načo by bola mladému chalanovi manželská posteľ? Zapol telku a keďže nič normálne nešlo tak pustil očko.. hudba nemôže nič pokaziť. Tak sme sa chvíľu rozprávali o klipoch, pesničkách, až zrazu zobral vankúš a buchol ním po mne. Tváril sa ako malé dieťa, ktoré sa chce hrať. Taký roztomilý výraz.. tak som aj ja zobrala vankúš a bili sme sa no len krátko. Zase sme si ľahli. Zobral moju ruku a skúmal ju. Zrazu zahryzol do môjho ukazováka. Čudovala som sa čo to robí. Pozeral sa mi do očí takým prešibaným výrazom tak som sa usmiala. No potom hrýzol silnejšie až sa môj úsmev pretvoril do úškľabku. Snažila som sa svoj prst vyslobodiť, ale nedalo sa. Hneď ako ho pustil zo zovretia jeho čeľustí boli na ňom už fialové odtlačky jeho očných zubov, no boli vidieť aj ďalšie zuby. Nechápala som prečo to urobil no on sa tomu smial. Zobral vankúš dal mi ho na brucho a dal si naň hlavu. Zaborila som prsty do jeho vlasov. Boli krátke, veľmi jemné. ,,Čo robíš??" zvedavo na mňa zdvihol obočie. ,,Nemôžem?" smutne som na neho pozrela. ,,Ale hej, je to príjemné" pousmial sa. Pozerali sme nejaké ďalšie klipy. Zrazu sa otočil a ľahol si vedľa. ,,Počkaj" povedal a začal mi brnkať po spodnej pere. A zase to jeho nepochopiteľné správanie. Spomenula som si ako mi kusom do prsta tak som mu aj ja na chvíľku zahryzla. Prekvapene sa na mňa pozrel a so smiechom ma začal štekliť. Priľahol ma a znovu (3. krát) sa ma pokúsil pobozkať. tento raz sa naše pery už dotkli. Tie jeho boli jemné.. och tak jemné a vlhké. no zrazu som zas uhla. Toto som vôbec nechápala. Tak veľmi som sa s ním chcela bozkávať a uhla som? Toto nemôže byť pravda. Do teraz to ľutujem. O chvíľu mu zavolala jeho matka. Nastali komplikácie. Jeho babka zavolala mame a povedala jej že Marek nie je v škole. Mama volala triednej a vraj ak nebude Marek v škole do 10 minút pôjde na sociálku. Tak sme teda šli do školy. BTW do tej školy tento rok nastúpim aj ja. Rozlúčili sme sa a ja som mala ešte veľa času tak som si sadla na lavičku a užívala si teplé lúče slnka. Bola som šťastná a spomínala som na práve strávené chvíle s ním no ľutovala som tie bozky. Pomaly som sa pobrala na autobusovú zastávku. Nebolo to ďaleko tak som šla najpomalšie ako sa dalo. Keď som prišla na zastávku nejaká baba sa rozprávala zrejme so svojím spolužiakom. O chvíľu prišiel nejaký autobus. Bola som prekvapená lebo môj autobus mal prísť až o pol hodinu. Tak som nasadla a šla som domov. Keď som prišla šla som hneď na facebook aby som mu napísala. Písali sme si až zrazu mi napísal, že ľúbi svoju bývalú frajerku. Ostala som zaskočená prečo mi to nepovedal ešte pred tým ako som za ním šla alebo mi to mohol povedať do očí keď som tam bola, ale nié on mi to radšej napíše. Chytil ma záchvat zlosti a smútku. Samozrejme Kubo tu bol pre mňa vždy. Stále sme si písali a volali ale už len ako kamaráti. Z Mareka som bola dlho v depresii, chalanov som už nechcela ani vidieť. Ale s Kubom sme sa zas nejako dali dokopy. odvtedy sme si prešli ťažkými obdobiami ako napríklad keď som ho 2 týždne nevidela pretože bol na prázdninách, no aspoň som mu občas volala aby som počula jeho hlas. Upokojuje ma keď môžem počuť jeho hlas lebo je taký sexy, a keď si k jeho hlasu predstavím tie jamy čo má v líčkach.. och úžasné. S Kubom sme už 3 mesiace a 9 dní a stále ho ľúbim viac a viac. Aj tak je to také blbé.. vzťah na diaľku s chalanom, ktorého už pomaly milujem. Mali sme naplánovaných už asi milión stretnutí, ale vždy nám v tom niečo bránilo. Ďalší článok bude zas o niečom podobnom z môjho života.. ako mi ďalší chalan pobláznil hlavu a aké to s ním bolo komplikované.. Ľúbte sa lásky ;)