Kde sú tie časy dávno minulé. Keď cesta do Poľska sa spájala s istou dávkou adrenalínu. Keď bolo povolené previezť určitý obnos peňazí a všetko navyše sa ukrývalo v aute. Keď ste na colnici nevedeli,či vás pozvú na osobnú prehliadku,alebo či sa vám podarí previezť kontraband len s "elkom" v pase. Nádherné časy,keď ísť do Poľska bez kalkulačky nemalo zmysel. Z toho množstva núl sa vám točila hlava. Fakt..nezabudnuteľné časy..

     Moji rodičia sa rozhodli inovovať obývačku. Samozrejme,začínalo sa obývacou stenou. Písal sa rok 1995. Z pochopiteľných dôvodov,výber nábytku bol v Poľsku oveľa,oveľa lepší. Tak sa šlo nakupovať tam. Sestra vysoko tehotná,švagor a naši. Ja som ostala doma v role pestúnky troch deciek. Myslím,že situáciu sme zvládali viac menej v pohode. Až tu odrazu prišli nákupčíci. Priviezli nábytok,ale len polovicu. Fajn, druhá polovica bola na mne a švagrovi,keďže ako jediní sme mali ešte neoelkované pasy. Vydali sme sa na cestu. Cez iný hraničný prechod. Okľukou..Ale..Neblúdili sme..)))Po dlhej ceste sme zdarne s naloženým nábytkom dorazili na colnicu. Obaja v dobrej nálade,nikto nepredpokladal,že budú problémy..Dve presklené vitríny..Večer,asi pol siedmej..Problémy nastali..Colníci si zmysleli,že z nás vytrieskajú clo. No my sme sa rozhodli nezaplatiť tak ľahko..
- "Je trištvrte na sedem..Počkajme do siedmej..Vymenia sa služby..Skúsime ešte raz.." - navrhujem ja. Švagor už je nervózny.
- "Za pokus to stojí.." - súhlasí..Myslím,že inú možnosť ani nemá. Je mi ho viac-menej ľúto. Celý deň za volantom. Chápem jeho nervozitu. Je štvrť na osem..Zahájime pokus číslo dva..Končí s rovnakým výsledkom..Chcú clo..)))

- "Kua..Ja toto nechápem. Tam väčšiu časť nábytku a v pohode..A tu aha aké cirkusy.." - už som na nervy aj ja. Vonku je už dobra tma a my sedíme v aute a špekulujeme,čo ďalej. - "Keby sa aspoň dalo odniekiaľ dalo zavolať domov.." .
- "Serme na to..Poďme si dať pivo..Lebo tu exnem.." - zabije švagor a netrápi ho,že riadi. Vojdeme do reštiky hneď v susedstve colnice. Švagor objednáva,ja sa obzerám. Vidím telefón.
- "Prosím Vás,dá sa odtiaľto zavolať? Je to dosť dôležite.." - opýtam sa obsluhujúcej pani.
- "Samozrejme..Nech sa páči.." - povie ona a rukou ukáže na malý zázrak - telefón. Pozriem na švagra,očividne sa mu uľavilo. Exuje pivo,ja trasúcimi sa rukami vytáčam číslo domov.
- "Mami?..Ahoj.." - nestihnem viac..
- "Preboha..Ella..Kde ste..My tu v strachu,že sa niečo stalo..Ste v poriadku?.." - mamu takmer pre plač nerozumieť. Telefón preberá sestra.
- "Čo sa stalo?..Kde ste? " - pýta sa naoko pokojne.
- "Trčíme na colnici..Chcú po nás clo..Ale..nevedeli sme,či máme.." - oznamujem situáciu. Pri telefone je znovu mama.
- "Preboha..A nad čím rozmýšlate?..Zaplaťte to,veď peniaze máte..Veď už je takmer deväť hodín.." - sype na mňa mama. - "Tak ok..O chvíľku sme doma.." - poviem ja a končím hovor.Švagor sa na mňa spýtavo díva.
- "Zaplatiť.." - oznámim jednoslovne. Vstane zo stoličky a ideme.

     Na colnici to prebehne hladko. S elkami do pasu. Bez cla..Hlavne,že sme mali celý deň adrenalín..)))