Lode ma naučili pokore Ľubomír Calpaš sa venuje povolaniu, ktoré je na Slovensku skôr neznáme: moreplavectvu. Ako námorník spoznal celý svet. V súčasnosti sa okrem toho venuje svojej rodine a hľadaniu malieb, ktoré nie sú na svojom mieste. Vracia ich tam, kam patria. Je na Slovensku veľa námorníkov? Neviem na to odpovedať presne, lebo za pätnásť rokov som nestretol námorníka zo Slovenska, zopár dievčat robili stevardky, možno ich bolo zo štyri či päť. Aký je to pocit byť „morským vlkom“? Vnímam veľa pocitov, ale ten najsilnejší je pocit slobody. Pod ním si ľudia predstavujú neustále sa meniace krajiny, ľudí, počasie a najmä slnko a vietor vo vlasoch. Má tvoje okolie, zvlášť rodina, nejakú predstavu o tom, čo robíš? Tak to veru nemá. Keď sa vrátim domov, tak si chcem vychutnať Slovensko, naše jedlá, opekačku, české a slovenské seriály a rozprávky. Rozprávať o tom, čo robím, sa mi nikdy nechcelo, túžil som vypnúť a tak si oddýchnuť. Na druhej strane sa aj veľmi ťažko vysvetľuje, že napríklad šesť mesiacov máte zmluvu s jednou loďou, potom nejakú dobu nič, nato sa s niekým dohodnete na jeden rok a tam to nefunguje, ako by malo, a tak odídete a zoberiete nejakú inú loď, ktorú treba previezť niekde cez oceán, a to neviete, koľko to bude trvať – v závislosti od počasia, technického stavu lodí a podobne. Každá loď má iného majiteľa, máte rôzne zdravotné poistky, výplatu v rôznych menách a neustále sa všetko okolo vás mení. Tak keď chcem vysvetliť rodine, čo vlastne robím, tak to musí byť na konkrétnom prípade jednej lode, lebo na druhej lodi to môže byť úplne inak. Dá sa na mori vydržať celé mesiace? Nie je to únavné? Samozrejme, že sa dá, pokiaľ to, čo robíte, robíte s láskou, tak to je úplne ľahké. Ponorková choroba, vnútorná politika a žabomyšie vojny sú samozrejmosťou, keď ste zavretý na malom priestore s určitým počtom ľudí. Ale všetko sa zmení, keď sa vrátite do prístavu – tam sme zas bratia a sestry. A čo sa týka únavy, už na samom začiatku cesty sa musíte naučiť, že treba spať, keď sa dá, treba jesť, keď sa dá, lebo počasie aj technika sa zvyknú rýchlo pokaziť a potom sa nedá už ani jedno, ani druhé. Doteraz dokážem zaspať na povel, či už je okolo mňa hluk alebo krik. Jednoducho ľahnem a spím – a to len vďaka tréningu z lode. Píše si každý námorník svoj denník? Čo si do neho píšeš ty? Píšem si niekedy denník, keď je plavba iná alebo výnimočná. No z miest, ktoré poznám dobre, tak nie. Avšak každý si píše svoje naplávané lodné míle a čas strávený na mori. Je to nevyhnutné pri predĺžení alebo navýšení lodnej licencie a kvalifikácie. Bez oficiálne potvrdeného zápočtu to nejde. Takže do súkromného denníka si zapisujem zaujímavosti a pocity a do toho pracovného fakty. Ktoré najzaujímavejšie miesto si navštívil? Rozlíšil by som to na dve miesta. To najzaujímavejšie pre mňa bol určite Suezský kanál. To množstvo škriekajúcich Egypťanov drankajúcich od vás peniaze a cigarety za všetky nezmyselné potvrdenia a poplatky, neuveriteľné množstvo lodí čakajúcich na vstup do kanála a potom sa plaviacich v kolónach jedna za druhov. Kanál je z väčšej časti vykopaný do púšte, a tak sa plavíte medzi pieskovými dunami, všade naokolo sú tanky a armáda, malé rybárske lode snažiace sa predať svoj tovar a vydrankať nejaké cigarety. Milujem lode a tu sú ich tisíce na jednom mieste, rôznych veľkostí a druhov – až po americké vojenské lode. A to druhé najzaujímavejšie miesto? To druhé by som nenazval najzaujímavejšie, ale najkrajšie – a to je jednoznačne Nový Zéland. Je to nádherná krajina, odtrhnutá od všetkého ostatného, so sopkami, so zasneženými horami 5 000 metrov nad morom, veľrybami plávajúcimi okolo pobrežia. Všetko je zelené a plné života. Nie sú tam jadrové elektrárne, je protizákonné pestovať geneticky modifikované plodiny. Igelity a odpad tam v jazerách nenájdete. Ľudia tam svoju krajinu milujú. Keď sa dostanem napríklad na nejakú priehradu u nás na Slovensku, tak mi je hneď jasné, že my tú svoju krajinu nemilujeme. Asi len vtedy, keď vyhráme v hokeji, ale potom je tých odpadkov v našej prírode ešte viac vďaka tým oslavám. Plavil si sa aj pri brehoch Somálska, kde piráti zvyknú prepadávať lode. Nebál si sa? Keď som sa tadiaľ plavil naposledy, tak problém s pirátmi len naberal na obrátkach. Vedeli sme, že môžeme byť napadnutí a použití na výkupné, ale – zaváňalo to dobrodružstvom, a to „chlapcov“ láka. No v skutočnosti sme asi všetci boli trochu naivní a mysleli si, že nám sa to predsa nemôže stať. Ale v skutočnosti sa to môže stať každému, kto sa tadiaľ plaví. Teraz to už viem. (Smiech.) Pirátov poznáme z filmov a príbehov, ale akí sú tí naozajstní – súčasní? Tí obyčajní, čo fyzicky skáču na lode, sú zúfalí a chudobní. Reálne na tom zarábajú len tí hlavní organizátori, ktorí sú na pevnine, majú známosti, techniku a všetky informácie z okolitých prístavov od svojich dobre platených informátorov. Je až neuveriteľné, koľko ľudí na tom profituje po celom svete a aj na vplyvných miestach, o zbrojárskom priemysle ani nehovoriac. Tvojou úlohou je prepracovať jachty a plachetnice, ktoré patria zväčša bohatým ľuďom. Nie je to zbytočný luxus? Skutočne ťažká otázka už len kvôli tomu, že vďaka tým bohatým mám ja a státisíce iných ľudí prácu. Ale skúsim odpovedať na príklade lode, s ktorou pracujem posledné tri roky. Je to parník pôvodne vyrobený v roku 1930. Terajší majiteľ ho kúpil ako hrdzavý vrak a štyri roky sa prerábal do pôvodného stavu v nemeckej lodenici. Štyri roky mali stovky ľudí prácu, prerobenie stálo desiatky miliónov eur. Majiteľ je veľmi múdry a pracovitý človek, je to vynálezca a jeho patenty a výrobky mu vyniesli obrovské bohatstvo. Keď sa takýto človek rozhodne, že chce pre seba a svoju rodinu loď, s ktorou sa môžu plaviť po celom svete, myslím, že má na to plné právo. Peniaze si zarobil čestne a cena tej lode je len malé percento z toho, čo má. Mohol by tie peniaze, čo minul a míňa na loď, použiť ináč a darovať ich menej šťastným? Odpoveď je áno, mohol. Či to nie je zbytočný luxus? Áno, asi je. Ale ľudia vo všeobecnosti majú radi luxus. Čo s tým? V čom sa skrýva čaro námorníctva? Pre mňa je to čaro v slobode pohybu z miesta na miesto. A počujete to úžasné ticho, keď ste uprostred oceánu a nemáte žiadny telefónny signál alebo internet. Keď nebežia motory a plachty sú napnuté, tak všetko vo vašom vnútri stíchne, vaše myšlienky sa upokoja a pri pohľade na oblohu plnú hviezd začínate cítiť, kto vlastne ste a aké bezvýznamné je vaše ego a vaše túžby. To je moje čaro. Predpokladám, že dôležité býva aj zloženie posádky, teda akí ľudia vyskladajú tím. Sú medziľudské vzťahy na mori naozaj také dôležité a podstatné pre úspešný priebeh plavby? Dobre vyskladaná posádka je veľká výhoda, hlavne pre bezpečnosť plavby. Niekedy to nejde a vždy sa nájde niekto, kto by tam vlastne ani nemal byť, ale keď uviaznete spolu na tom malom priestore a niet cesty von, musíte nájsť spôsob, ako sa zosúladiť. Je to niekedy na nervy, ale ľudia sa tak učia spolu žiť, aj keď sú veľmi rozdielni. Nie je to riskantné povolanie? Živly počasia môžu s každou loďou urobiť svoje... Je to jedno z veľmi rizikových povolaní a tých zážitkov, keď to bolo len o chlp, mám veľa, ale to, čo robím, robím s láskou. A láska je silnejšia než strach. Stretávaš sa aj s nejakými kultúrnymi rozdielmi? Je ťažké zvykať si vždy na nové prostredie? Zo začiatku je veľmi ťažké zvykať si na nové prostredie, kultúrne rozdiely a inú mentalitu. Každý má pocit, že tá jeho kultúra je správna a „u nás sa to robí takto“ je veľmi bežná veta. No časom sa človek naučí, že ľudia sú všade rovnakí, všetci túžia po tom byť šťastný a postarať sa o svoju rodinu. Jediný rozdiel je, že sme sa narodili v inom prostredí, vyrástli v iných podmienkach, ale v podstate sme všetci rovnakí, hľadáme lásku a šťastie. Plánuješ ešte nejaké moreplavecké výjazdy v blízkej dobe alebo si už námorníctvo zavesil na klinec? Začiatkom októbra odchádzam na ten spomínaný parník. Loď sa bude plaviť z Tahiti na Nový Zéland, kde pôjde do lodenice na nevyhnutné opravy. Aj všetko pôjde podľa plánu, na Vianoce pôjdem domov a potom zoberiem svoju manželku aj s malou dcérkou a vrátime sa späť na Nový Zéland. Keď je loď v lodenici, tak sa dá žiť aj rodinný život a na to sa teším najviac. Po práci budem môcť ísť každý večer domov. Pre mňa to bude čosi výnimočné, niečo, čo zažijem po prvýkrát. Je možnosť prežívať svoju vieru aj na mori? Áno, z mojej skúsenosti to je možné. Je tam ticho, pokoj. Stáť v noci vonku, uprostred ničoho sa rozprávať s Bohom, je úžasné. Aj keď vonku zúri víchrica a more je zlé, tak sa vlastne modlíte bez prestania a oľutujete všetko zlé, čo ste urobili. Aj Pán Ježiš sa šiel modlite osamote do púšte, sám medzi pieskom a oblohou plnou hviezd. Jeho návod sa mi veľmi páči. (Smiech.) V súčasnosti sa venuješ aj umeniu, predávaš obrazy. Čo ťa k tomu viedlo? Akému druhu umenia sa venuješ? Obrazy som mal vždy veľmi rád, ale nedostal som talent pri narodení a nedokážem namaľovať nič. Ale páči a sa mi. Už ako malý miništrant som mal viacej času pozerať si maľby v našom kostole - a robím to stále, kdekoľvek prídem. Pán Boh je Stvoriteľ všetkého a kto niečo vytvára, maľuje, buduje, tak sa tým približuje k nášmu Stvoriteľovi. To, čo robím, je, že po svete hľadám obrazy, ktoré tam nepatria a snažím sa ich kúpiť a vrátiť ich tam, kam patria. Posledný úlovok bol obraz od známeho českého maliara, ktorý bol šesťdesiat rokov zabudnutý v Latinskej Amerike v súkromnej zbierke. Minulý rok sa mi ho podarilo dostať naspäť do Prahy. Ten obraz sa tam vrátil po vyše sto rokoch a nikto už ani nedúfal, že sa ešte môže nájsť. Splnil si si moreplavectvom svoj životný sen? Ten sen, že sa chcem na lodiach plaviť po celom svete, som si splnil – ešte aj mnoho navyše. Lode ma naučili pokore, zodpovednosti, a hlavne že všetko sa neustále mení a rozumný človek sa pripraví a prispôsobí týmto životným zmenám. Žiadny iný veľký životný sen som nemal a tak ten svoj jediný stále prežívam a som veľmi vďačný, že sa mi dostalo toľko požehnania. Čo je v živote najdôležitejšie? Najdôležitejšia je určite láska. Čokoľvek budete robiť s láskou, prinesie vám to prosperitu a šťastie. Cieľavedomosť bez lásky je veľmi násilná forma, ako si zobrať čo človek chce. A v súkromnom živote je to tiež láska, keď vidím svoju manželku, ako miluje našu dcéru, tak začínam chápať, čo je to skutočná láska. A preto sa chcem poďakovať všetkým našim mám za ich lásku. Ďakujem!