Naštvalo ma slovo EMPATIA, také krásne, také poetické: schopnosť vcítiť sa do iných. Donekonečna omieľame, ako to dokážeme, ako by sme sa obetovali pre blaho druhých, ako by sme svoj prospech dali pre blaho cudzích ľudí. Venovali vysokú výhru, ponúkli svoj podiel na hocičom, vyriešili problém atď. atď.... a keď príde na vec tvárime sa ako otupené mulice, ktoré netušia, o čom je reč. Teda oprava, nenaštvalo ma slovo empatia, ale naše (ne)chápanie tohto slova.

Nie, nie som empatický. Hľadím si svojho a stále kontrolujem, či mám viac či menej ako ostatní. V rozhodujúcich okamihoch, keď treba pomôcť, zlyhávam - občas preto, že ani sám neviem ako pomôcť, občas preto, lebo mi to ani nedôjde, zvyčajne preto, že strčím hlavu do zeme a hrám nezúčastneného. Je málo okamihov, keď sa kvôli tomuto nad sebou zamýšľam, stane sa, že ma pošteklia aj výčitky svedomia, ale úspešne ich odháňam... Nie, nie, nie som empatický. Nedokážem to.

Ale do frasa, aspoň sa na takého nehrám! Viete, ako mi je zle z vás, ktorí tvrdíte, že sa vžívate do kože iných a pri prvej príležitosti dokážete akurát tak presný opak? Viete, ako ma tým... hneváte? Uvedomujete si, že to, čo trápi teraz vás možno o dva dni bude trápiť iného a vy ho budete mať kdesi vysoko a hlboko? Ja viem, neuvedomujete, ja viem, vy ste iní! Úplne iní - empatickí!

O.k., prekonám sa, možno ste... možno skutočne ste... len nechápem, prečo som dva dni za sebou stretával práve tých cítiacich a súcitných, ktorí z číreho nepovšimnutia dokázali vraziť komusi (nie mne!, nie je to výsledok môjho ľutovania sa!) nôž pod kožu?