Nikto nechce byť sám... spieva sa to tuším tak, nie? To Katka bola prvá, keď som robila najťažší krok v mojom živote a to krok do prázdna a vedela som, že musím, len som nevedela, čo ma čaká ( a ani rok po tom neviem, čo to všetko zmenilo). Kráčali sme tmavou ulicou v noci a ona, so stíšeným hlasom, akoby sa hanbila za svoju zbabelosť, sa ma spýtala:

-To sa nebojíš, že zostaneš sama? – Nevedela som jej vtedy odpovedať, ale pochopila som, že to je to čoho sa boji ona... a pred par týždňami mi to povedala iná jej kamarátka.:

-A nebojíme sa toho všetci?... Nikto nechce byť sám!- poznamenala a pozrela sa do imaginárnej diaľky, akoby sa o tom už nechcela baviť.

 Samota je desivá, a z vlastnej skúsenosti najdesivejšie je zostať sám zo sebou, naučiť sa žiť len zo svojimi myšlienkami a bez masky. Každý z nás nosí kostým pred ľuďmi. Tvár, ktorú nahodí ráno na pleť, keď kráča do práce. Tú tvár, ktorú pozná každý , ktorá neprináša otázky, a to čo nás trápi naozaj, to čo nás zožiera zostáva ukryté pod nánosmi každodenných rituálov. Tvár ,masku... tichú fasádu domu našej duše, aj keď to znie pateticky.

Čriepku minulých vzťahov , ruiny našich spomienok a myšlienok sa nám stavajú do cesty a my ich s istou dávkou odporu a s obrovskou silou prekračujeme... Či už sú to náhodné pohľady z okna, ktoré zabolia, alebo skreslene informácie od ľudí... či už sú to slova, skutky, či bezfarebne spomienky a desivé myšlienky, ktoré nás nápadnú pri známych vôňach, chutiach, či zvukoch. Čas pri týchto ruinách, ťažkých kameňoch, akoby prestal existovať a vidím to na sebe ako každý krok je ťažší ,ťažšie sa nám začína zo dna na deň znova žít. Vek je len číslo, a mi môžme byť večne mladí, ale z roka na rok, či dokonca zo dňa na deň sa nám začína ťažšie, ťažšie sa verí. A najhoršie je, že s každým ďalším sklamaním, ktoré by malo bolieť a vy náramne čakáte, kedy sa ta bolesť dostaví, sa objavy len lad, chlad a hladká priehľadná vec na vašej duši. Mrazivé prázdno a duté ticho. Strata priateľa páli len pri dotyku, ale o samote mrazí ľahostajným chladom, strata nadeje zamrzí, ale už nezloží...

- A čo si čakala? – pohŕdavým úsmevom sa ma spýtal Jožko a zadíval sa na moje ruky.- Už budeš mať veľký problém sa zamilovať a milovať bezvýhradne. Už to bude len a len ťažšie-

-Prestaň!- ohriakla so ho.- To ty si mi vravel, že čakáš na tu pravú, to ty si ma presviedčal, že existujú, človek stvorený pre každého z nás, a že to musíš pocítiť, to ty si mi tvrdil, že na to pravé ešte len čakáš! Ako to, že ty strácaš nadej?-

-Čakal... , ale ja už nechcem byť sám....- Pohasli mu kútiky, stíšil sa hlas. A ja som pochopila, že tiež je člen....Že aj ty najsilnejší strácajú nadej

Teraz je čas robiť omyly, rozhodovať sa nesprávne a strácať sa sám v sebe, milovať a spáliť sa, a keď nás žiar vlastných nesplnených snov o dokonalom domove popáli a oslepí natoľko, že nie sme schopný na nejaký čas vstať, tak z nás zostane len pseudoosoba bez citov, bez chuti a túžby urobiť zas a znova novy krok do prázdna, zas sa zaľúbiť a pustiť sa do priepasti, ktorá nemá dno, bez istenia. Zas veriť... Všetky väzby sú len dočasné, každý z nás si robí vždy náhradný plán, keby náhodou a pozná ešte dobru výhovorku, ako zas ospravedlniť svoje omyly.

Čoraz viac, nielen časom, ale aj nadobudnutou „múdrosťou“ sa uchyľujeme do výťahov bez zázemia... ako by povedal chemik, do vstahov s Van der Waalsovými silami, nestabilnými väzbami, aby sa mohli kedykoľvek pustiť, ak by sa objavilo niečo lepšie. A zo dna na deň je to ťažšie, milovať bez zadných dvierok pootvorených na skorý uník, záchranných člnov s potápajúcej sa bárky. Nie je to také ľahké, ako pred tým...

Každý si v duši ukrýva svojich démonov, svoje woodoo-babky predošlých vzťahov. Raz je to tiaž závaží za svoje omyly, raz je to zodpovednosť za tie rany, čo sme spôsobili, inokedy je to nenávisť, za to zákerné a hlavne zbytočné rany z ješitnosti, ktoré sme utŕžili. Inokedy sú to slova, ktoré sme mali vyriecť, pravdy, ktorých váha nás ťaží, ale už sme nechceli viac ublížiť... Každý ma okolo seba trosky... a neviditeľné vezenie zo strachu. Omyly, ktoré čím viac sa im chceme vyvarovať ,tým viac sa ich dopúšťame, a ospravedlniť nám príde čoraz ťažšie. Omyly a strach nás zaväzujú.

Už cele mesiace hľadám karmické vyrovnanie pokoj, ale len zaobalene nedokážem pripustiť, že chcem pomstu... a teší ma strach toho druhého.

-... hej, hovoril mi ,že ma ešte tvoje veci, a že si mu písala, že je na čase ich vrátiť, a on ma strach,- už zo značne lámaným jazykom neskoro v noci mi hovorí jeden náš spoločný známi. -Boji sa ťa, boji sa ti to priniesť späť...-

Aj ten, čo zradil má strach?... ma svojich démonov? Veď on ma svedomie čisté, ako sa dušoval, nie? Je zbabelosť priznať svoju vinu a pripustiť zodpovednosť za svoje konanie a prijať pokánie? Je zle, hľadať satisfakciu? Je to to, čo nás dusí keď nemôžme spať?

Nikto nechce byť sám, ale nikto nechce riešiť budúcnosť...ani ja. Som unavená s alibizmu mňa aj iných. Som unavená, s toho čo sa deje, ale ono je čoraz ťažšie správať sa bezstarostne, veriť. Viem, aj mne chýba blízkosť iného človeka, ale mám pocit, že si ju radšej kradnem, ako by som chcela veriť, že existuje aj niečo na stalo, stabilne... A v dnešnom svete, keď využijú vás, aj vy chcete to iste. Chceme si zachovať masku.

Keď tak potočím hlavu, akoby nadej zomrela a s vekom zostala len ľahostajnosť a snaha dokázať si, že tie iste omyly už neurobíme... ale „Druha šanca znamená, spraviť tu istú chybu dva krát.“...len za inú cenu.