,,Čo furt beháš, čo doma niečo nepomáhaš, už by si mohla dostať rozum...“ dohovárajú mi furt babka a dedko ked vidia, ako do tašky pchám jablká, foťák, vodu a veľkú strakatú šatku slúžiacu ako podložka na sedenie alebo namiesto svetra - základné to rekvizity, ktoré so mnou prežili nejeden koncert.

Babke a dedkovi to ťažko vysvetlím, ale myslím, že väčšina z vás bude so mnou súhlasiť, že živý gig je živý gig a kto raz tejto mánii prepadne, ten sa nevylieči ani na Prednej ani na inej hore.

Milujem tú atmosféru pred gigom, ked sa ešte len s bandou dohadujeme čo a ako, kde dáme meeting, kto kupuje tics, vymýšľame za vlasy pritiahnuté teórie o tom, čo by sa na gigu/po gigu mohlo prihodiť a na naše veľké prekvapenie sa vždy prihodí niečo ešte šialenejšie. Veta ,,čím väčšiu blbosť si pred koncertom vymyslíš, tým väčšia je šanca, že sa splní.“ je u nás už niečo ako motto. Preto sa už ani nedivíme, keď nie my sa chodíme na rozlúčku objímať s účinkujúcimi, ale oni s nami, keď sa nás ujme milovaná kapela vzhľadom na to, že sme zmeškali vlak a vonku je mínus päť, keď nás niekto poklepe po pleci a pri stole stojí práve dospievavšia speváčka s milým úsmevom a krabicou pizze, že či nie sme hladní...

Ráno sa mi vždy brutálne nechce nikam ísť. Hádžem ksichty a predstavujem si, ako som mohla stráviť deň povaľovaním sa na hojdačke s kávou namiesto hontŕlania sa v buse/vlaku a noci strávenej na nejakej stanici. Čím viac sa mi ráno nechce, tým lepšie gig vypáli. Napríklad ked sme mali ísť na Sigur Rós, takmer som sa nevyhrabala z postele. A bola to najkrajšia akcia, akú som zažila. Bezkonkurenčne.

Nieže by mi bolo jedno, kto stojí na stagi... vec sa má však tak, že atmosféra živého koncertu strhne vždy, ak tí, čo hrajú, dávajú do toho všetko. S kolegyňou sme besneli na nejakom metalovom vodvaze u nás v dedine na letnej terase, následne som s pivom v ruke sedela na kresle v slabo osvetlenom klubíku niekde v Blave a počúvala gitarové brnkanie Marka Gearyho, potom som prelievala slzy dojatia pri Siguroch vo Viedni a zabila som to vyskakovaním a hulákaním na Čechomore na nejakom štadióne.

Každá z akcií má niečo do seba.

Na pesničkároch milujem, ako dokážu len sami s gitarou zaplniť celú miestnosť a ľudia, ktorí len tak random sedia v klube a nemajú o ich hudbe poňatia, sa spokojne kníšu, usmievajú sa a okupujú merchandise, aby si kúpili cédlo toho sympatického chlapíka.

Na koncertoch Longitalu či Bratov Orffových mám rada tú pohodu, když člověk leží vožralej na zemi... ehm... to je iný prídeh:)... keď sedíme na zemi s pivečkom alebo kofčou, kníšeme sa zo strany na stranu a spievame si.

Potom sú tu gigy, kde idem vyskočiť z kože, prevrhnúť zábranu a som ako nepríčetná, heh. Na BSS som si takmer rozbila hlavu o stage keď začali dávať Frightening lives, na Frames detto a divím sa, že mňa a moju šialenú bandu ešte ochranka púšťa na Čechomor, lebo čo sa tam deje, to je konec... A mne je teda fest jedno, kto ma vidí/počuje, ja keď som mimo, tak som mimo poriadne...

Neviem povedať, či sú lepší Stars alebo The Frames, lebo je to pre mňa úúúúúplne o niečom inom, ale jedno je isté, ak raz začnete naplno vnímať všetko to, čo ponúka live gig, už nikdy vám nebude stačiť pustiť si obľúbenú hudbu z cédéčka. O vyhodených peniazoch sa ani nejdem baviť, tie tony eufórie sa peňažne vyčísliť nedajú...

Kokos, mám absťák!!!