Qingdao – Inner Mongolia – Beidaihe Trip

 

3 týždne v preplnených čínskych  vlakoch a autobusoch, 13 zlých hotelov a 3 dobré, 3000 kilometrov a milión skvelých zážitkov. Nech sa páči ;)

 

21.06.2010  Prímorské radovánky na úvod

 

            Zahmlené, no teplé a vlhké ráno opúšťame Zoucheng. Prvá dovolenková destinácia – Rizhao (mestečko pri mori v našej provincii). Nešlo všetko podľa plánu.  Najprv nás autobus vyhodil na nesprávnej autobusovej stanici 10km vzdialenej od mesta. Ubytovali sme sa v zatuchnutej izbietke s dych vyrážajúcim výhľadom na stenu ďalšieho hotela len jeden meter opodiaľ a vybrali sa na pláž. Až vtedy sme pochopili, že sme sa vlastne ocitli na zlej stanici a že 10 kilákov k moru je na prechádzku dosť ďaleko. Nieže by na tom záležalo, lebo hmla, prehánky, 20°C a studený vietor, ktorým nás Rizhaou privítalo,  nie sú zrovna lákadlá na polihovanie na pláži. Trávime uzimený, no príjemný deň, obohatený zakrúcaním sa do plachiet, ktoré mali pôvodne slúžiť ako osušky na pláži, využívajúc ich ako pršiplášť, blúdením k pláži a pitím piva, keď sme ju konečne našli. Z hmly sa bizarne vynárajú poloprázdne kolotoče lákajúce čínskymi odrhovačkami, more je studené a fúka tu ešte studenší vietor. Ale pivo mali v Rizhau dobré a tak prvý deň hodnotíme na jednotku ;)

                  

           

                   

 

           Ráno sa trhajú mračná a vykukuje slniečko a kedže sme sa po včerajšom mrznutí už vyobliekali do mikín a tenisiek, je nám cestou na stanicu patrične horúco. Po dvojhodinovej ceste do Qingdaa však vystupujeme opäť  do zimy, hmly a oparu. Zahrejeme sa ale, kým sa vydriapeme hore kopcom k nášmu hostelu – bývalému observatóriu. Náročný prístup a neskutočne vŕzgajúce postele však vynahradzujú večerné BBQ na streche hostela zadarmo a free flow of Qingdao beer (free flow = vypi koľko vládzeš) za 20 yuančekov a perfektná chill out room v kupole hvezdárne aj s pôvodným teleskopom.

                   

 

            Qingdao je nemecké mesto a jeho história i súčastnosť sú poznačené jeho vplyvom. Nebudem vás zaťažovať historickými kecami, isté je, že v roku pána sa vlády nad mestom zmocnili vysokí modrookí blonďáci a vystavali tu mesto podľa svojho gusta. 

                     

Pamiatkou ostalo niekoľko pôvodných budov v nemeckom štýle, ale hlavne pivovar, ktorý Nemci založili aby si uľahčili život ďaleko od domova. Zlatistý horkastý mok dodnes plní čínske poháre i žalúdky, i srdcia pýchov na dnes už svetovú značku piva. Mestečko výhodne položené na pobreží Žltého mora láka turistov i nás ochutnať tento tekutý chlieb priamo od zdroja. Pivo sa čapuje do všetkého, čo je práve po ruke, misky, poháriky, žbány, či dokonca sáčky.

  

                       

Je to jediné mesto v Číne, kde keď si objednáte jedno pivo, nedonesú vám jeden pohár, či jednu fľašu, ale jeden celý džbán. Načo trocháriť :) Nájdete tu pivnú uličku, sochy z pivových fľašiek, lavičky či koše v tvare pivných sudov, čo všetko dotvára skvelú pivnú atmosféru.

            V centre čínskej pivnej kultúry sme robili, čo sa patrí :  

                     

Navštívili sme múzeum piva vo fabrike na jeho výrobu, kde sme boli nútení podbrobiť sa koštovke, čo to sme sa aj o pive  dozvedeli, najmä to, že tento nápoj bol na svetovej konferencii zdravého jedla (asi omylom) definovaný ako „zdravý“. Radosť nad týmto zistením pokazil len nasledujúci fakt, a to že skonzumovanie jednej fľašky Tsingdaa (alebo aj piva vo všeobecnosti, vážení)  sa rovná skonzumovaniu 4 vajíčok alebo 300 gramov braučového mäsa. Keď si predstavím, že počas príjemného letného večera vypijem tak 4-5 flašiek, čo činí asi kilo a pol braučového, začína mi byť veru jasné, že to nie je chutná čínska strava, čo spôsoboju moje naberanie na váhe :D 

                   

Vrcholom celej fabriky bol tzv. Drunken House, domček, ktorého podlaha je naklonená pod určitým uhlom, aj keď vnútrajšok je zariadený, akoby dlážka bola vodorovná so zemou. Je šokujúce, ako málo stačí na vyvolanie pocitu ako po vypití tých spomínaných 5. fľašiek, alebo aj viacerých. Kríži sa vám zrak, podlamujú kolená, nie ste si istý svojimi krokmi, v žalúdku sa dejú moc divné veci a do hlavy akoby vám uderili tučným vankúšom. Prešli sme si to (pretackali sa tadiaľ)  dvakrát, a nemohli sme sa prestať smiať, či skôr rehúňať do popuku – ďalší nezvratný dôkaz  nadmerného požitia alkoholu :) Hneď mi prestalo byť ľúto 50 juančekov za vstupné.

Zvyšok programu v tomto meste vypĺňalo popíjanie tohto jantárové moku (pojedanie vajíčok, ako sme to začali nazývať, odkedy sme si rozšírili naše pivné obzory) všade kde sa dalo, vyvaľovaním sa na pláži a napchávaním sa fantastickým sea foodom.

 

                      

 

                     

            Ako to už v Maťkinom živote chodí, počasie sa zľutovalo až na poslednú chvíľu a posledný deň, ešte predtým ako sme opäť skoro zmeškali vlak stíhame aspoň jedno krátke doobedie na pláži s pražiacim slnkom, modrou oblohou a osviežujúcim kúpaním.

                     

            Kolesá železného tátoša hrkocú a 25 hodinová cesta do Baotou pomaly ubieha, rovnako ako posledné minúty do mojej prvej štvrťstoročnice. A tak opäť raz trávim narodeniny tak, ako sa má. Na ceste do neznáma, len tak, medzi rečou :)

                   

 

22.06.2010  Príchod do Baotou

 

Záplavu západných turistov, bažiacich okúsiť „pravú čínu“, je stále viac a viac cítíť.  Napriek tomu ich koncentrácia je nesmierna najmä  vo veľkomestách a svetoznámich pamiatkach, kým trochu mimo bežných turistických trás môžete naozaj zablúdiť i do miest, kde pred vami zablúdilo len málo ľudí a vychutnať si tu svoju bielu jedinečnosť. Vo Vnútornom Mongolsku, autonómnej oblasti na severe Číny, je takých miest dosť. Záujem domácich o vašu osobu  a ich túžba urobiť si s vami fotku môže byť zprvu príjemná, možno lichotivá a rozhodne vtipná, ale čím ďalej, tým viac stráca na humore. Po 4 mesiacoch v Zouchengu bola viac či menej (úplne) otravná. Rozjariť nás ale predsa len dokázali končiaci študenti univerzity, fotiaci sa s nami v promočných habitoch a s Richardom, jedným so študentov, trávime celé poobedie na ozrutnom univerzitnom kampuse.

 

 

23.07.2010. Púšť Kubuqi  - Spievajúce Piesky

 

Asi 50 km. južne od Baotou zasahuje do Vnútorného Mongolska púšť Gobi. Prístup je trochu obťiažny, lebo informácii o tomto kúsku čínskej zeme je na internete veľmi málo. Aspoň v angličtine. Zvezieme sa v naprasknutie napchanom vláčiku do Dala qi, najbližšieho mesta pri púšti a neostáva nám iné ako ďalších 25 km uraziť taxíkom. Krajina vôkol je vyprahnutá a suchá, ale i tak nemáte pocit, že tu niekde sa ukrýva púšť. Zrazu auto odbočí doprava a pred vami sa rozprestrie nedozerná planina pokrytá bielim svietiacim pieskom. Kontrastuje s okolitou čínskou krajinou tak nápadne, až máte pocit, že sem ten piesok Číňania navozili.

 

Úspešne vyfasujeme od zmätenej ticket-predavačky najlacnejšie lístky  - študentské a bez lanovky, zamiešame sa do skupinky čínskych účastníkov zájazdu a zmätený ticket-kontrolór nás nechá bez mihnutia oka nastúpiť na nebezpečne sa kývajúcu lanovku, šplhajúcu sa na vrchol prvej piesočnej duny.

Keďže sa v Maťke opäť raz ozval skrblík, neobetovali sme 10 juančekov na návleky na nohy a tak máme aspoň šancu okúsiť, ako páli rozhorúčený púštny piesok.

 

Je prekvapivé, ako vás prázdna a v podstate stále rovnaká krajina neprestáva udivovať. Za každou dunou máte chuť vyliezť na ďalšiu a  ďalej sa kochať zlatistou pláňou.

 

 

Piesok ale páli, slnko pečie a voda dochádza, tak sa vraciame späť k centrálnemu táboru, kde sa množstvo čínskych turistov oddáva púštnym radovánkam, ako jazde na džípoch, trojkolkách, či ťavách.

Na ťavu sa nechávame zlanáriť aj my, rovnako ako na sánkovačku po piesočnej dune. Púšť nesie meno aj Xiangshawan, alebo po našom – Spievajúce piesky. Preto, lebo tu vraj počuť piesky spievať, najmä keď sa na sánkach odvážite spustiť dole 90m dunou so 45° sklonom. Samozrejme, to o spievaní je kravina, ale jazda to bola dobrá.

Domov sa vraciame pomocou čínskej varianty stopovania, tzn., že idú bieli turisti popri ceste a niekto ich zvezie :)

 

28.07.2010                Hohhot a mongolské stepi

 

            Hohhot, Huhehot, alebo Huhhehaote, to sú všetko varianty názvov hlavného mesta Vnútorného Mongolska. Všetko je tu dvojjazyčné, niekedy aj troj – čínština, mongolčina a arabčina. Neviete si vybrať, ktoré písmo je nečitateľnejšie, ale pri tej mongolčine tie čínske znaky vyzerajú celkom schopne. 

            Hoci centrum moderného Hohhotu vyzerá na nerozoznanie od všetkých ostatných čínskych miest, staré mesto je pestrou zmesou rôznych štýlov. Ležiaci na trase hodvábnej cesty, trase tibetských pútnikov, mongolská zem pod dlhoročnou čínskou nadvládou, mnoho rúk tvarovalo tvár tohto mesta. A tak tu môžete nájsť moslimskú mešitu s tradičnou čínskou strechou, kresťanský kostol prerobený na KTV (karaoke bar), farebné mongolské budovy so stavbami v tvare júrt na strechách, arabské kupoly a polmesiace, či tibetské stúpy a sochy Džingischána na ťavách. Razom sa cítite ako v štyroch rôznych zemiach naraz, majúc z toho všetkého riadne zmiešané pocity, rovnako ako z toho jahňacieho „kebabu“, ktorý sme kúpili od starého uja s bielou bradou a moslimskou čapičkou na ulici.

 

                     

 

                    

 

                   

 

                  

             A hoci je toto rozpoltené, mierne schizofrenické mestečko pekné, dôvodom jeho návštevy sú nekončné trávnaté stepi smerom na sever, tiahnuce sa až k hraniciam  Mongolska. Okolo stanice sa motá množstvo nadháňačov, ponúkajúcich1-či 2-dňové výlety do stepí, my sa však snažíme uniknúť z pazúrov čínskeho dravého turizmu a kupujeme lístky na bus. Po prekonaní horkého priesmyku sa nám pred očami rozvaľuje zelená plocha, splývajúca s oblohou tam niekde v ďiaľavách. Jej schnúcu trávu prežúvajú mongolské koníky a v skupinkách sa k sebe túlia biele oválne jurty.

                  

                  Predstava romantickej noci v jurte v spoločnosti mongolskej rodiny sa ale po príchode do Xilamuren rozplýva ako maslo v mongolskom slanom čaji. Čo Číňanom nemožno uprieť, to je vskutku výborný čuch na turistický ruch. Z každého hovienka vedia urobiť obrovskú atrakciu so  4 hviezdičkami. A to, že tým miesto stratí všetko zo svojej autentickosti, to už netrápi ich čínske hlavičky. A tak sem denne prihrmí niekoľko turistických autobusov plných čínskych turistov, ktorí sa ubytujú v dlhých radoch murovaných júrt, večer si užijú tak obľúbený čínsky ohňostroj a tradičné mongolské tance. To, že v tých mongolských krojoch tancujú sem tam aj Číňania namiesto Mongolov, zdá sa, nikomu nevadí. Motáme sa okolím, ale všetky osady vyzerajú navlas rovnako a tak sa nechávame zlanáriť ružolícim zavalitým chlapíkom do jeho dediny, vezúc sa na jeho motorke traja aj s našimi batohmi. Táto dedina pozostáva z niekoľkých rodín pracujúcih osobitne. Každá  rodina spravuje vlastný minikemp. V jeho strede je jedna väčšia jurta, slúžiaca ako kuchyňa a niekoľko menšich okolo nej ako ubytovanie pre domácich aj pre turistov.

                     

Zaplatíme za svoju jurtičku s obrazom Džingischána  smiešnych 20 juanov na osobu. Naša aspoň nie je murovaná, ale kovová konštrukcia je vyplnená látkami a plsťou.

                     

 

                 Necháme si zadky otlačiť natriasaním sa v sedle na chrbtoch strakatých koníkov a brázdime trávnaté prérie. Aj keď dnes sa už bežnejšie jazdí na motorkách či trojkolkách, i keď zaháňajú kone na pašu, lebo i Mongoli už preferujú máť viacej koní pod zadkom, nie len jedného, stále možno badať ich lásku k rýchlej jazde.

                    

 

                   

 

                  

                Trochu ďalej od zástupov, v zajatí stepnej zelene, hladkaní lúčmi zapadajúceho slnka, pookrejeme a vychutnávame si túto nevšednú scenériu bez jediného stromu za zvuku čvirikajúcich lietajúcich lúčnych koníkov.

 

                   

 

                  

 

                   

              

Späť v Hohhote sme ešte obaja pozvaní na Maťkinu narodeninovú party. V zložení ja a Tonic sme si najprv dopriali dobrú večeru za kymácajúcim sa stolom vývarovne na ulici  a za jeden a pol eura nakúpili zboží na párty – fľaška baijou, ktorú Maťka musela vypiť sama a pivká, ktoré sme vypili spolu. K tomu sa podávala čínska torta (ktorá bola tradične presladená a umelá) v tmavom parku za naším hotelom. Sviečka v tvare čísla 5 sa zlomila, nuž som oslavovala roky dva, a  mohla sa cítiť mladá a krásna s pleťou ako bábatko :D

 

                      

 

                     

 

 

30.07.2010          Datong

 

V itineráry takmer každého výletu sa objaví miesto, ktoré by ste najradšej vypálili na mape. Datong bolo takým mestom v tomto prípade. Mestom, kde nič nevychádzalo.

Z vlaku sme vystúpili asi okolo 12 = najväčší výpek. Začala tradičná naháňačka ubytovania – vybrať si ľubovoľnú uličku, vliezť do každého hotela a nájsť ten najlacnejší.  Najprv sme vybrali zlú uličku, potom sme nachádzali len drahé hotely, prípadne také, kde nás odmietli ubytovať. V Číne totiž majú veselý zákon, že zahraniční turisti môžu bývať len v hoteloch s určitým štandardom, s licenciou ubytovať zahraničných turistov. Konečne sme v jednom zjednali cenu na 100 juanov a potkli sa o ďalšie polienko – ani do net café sa ako Nečíňan tak ľahko nedostanete. Chýba vám totiž čínsky občiansky. Najprv z toho bola sranda – biely rasizmus. „Vyhradzujeme si právo neobslúžiť bielych zákazníkov.“ Po asi 10tich takýchto kaviarňach sme začali byť mierne frustrovaní. Ja som bola uprostred mailovej komunikácie s novým zamestnávateľom, Tonic čakal na správu z agentúry, či sa im podarilo zmeniť dátum odletu (keďže jeho pôvodný, po ukončení v stáže normálnym spôsobom, mal byť 24. augusta). Navyše sme potrebovali naplánovať naše ďalšie kilometre. Aspoň sa nám cestou podarilo nájsť lacnejší hotel, a dohodli sme sa, že sa tam ráno presťahujeme.

Ráno sme ale boli vrcholne vypatlaní a presťahovali sme sa do nesrpávneho hotela, kde dokonca vôbec nemali sprchy. Tonic patrične frflal (áno, dobre hádate, nápad presťahovať sa do o 30 juanov lacnejšieho hotela bol môj). :D

Cesta k Hanging Monastery ( Kláštor visiaci nad priepasťou), dôvodu našej existencie v tomto nemilom meste, sa komplikovala a vstup do samotného kláštora bol neskutočných 130 juanov (len pre informáciu, Veľký čínsky múr je za 40 a Zakázané mesto v Pekingu za 60 – jedny z najhlavnejších čínskych pamiatok). Tentoraz to bol Tonic, kto sa vďaka nezmyselne premrštenej cene chcel otočiť na podpätku, nemal však podpätok a tak sa nám podarilo kúpiť študentské lístky a ocitli sme sa dnu za polovicu.

Hoci po 4 mesiacoch v Číne sme už patrične vykláštorovaní, lebo všetky vyzerajú proste rovnako, kláštor postavený na strmej kolmej hore asi 20m nad zemou, podopieraný len niekoľkými drevenými piliermi predsa len vzbudzoval záujem.

 

Navyše sa mi tu konečne podarilo kúpiť 3-nohú žabu, suvenír, ktorý si moja mamka zaželala priniesť a doteraz som ju trošku podozrievala, že si ju iba vymyslela, takže mne sa srdiečko dostalo opäť na správne miesto. Cestou späť sa na nás usmialo i trochu šťasťia a v úzkom horskom priesmiku plnom nákladiakov sa nám podarilo stopnúť autobus. A hoci cesta do samotného Datongu trvala ešte ďalšie 4 hodiny kôli rôznym patáliám, večer sa nám dokonca podarilo dostať na internet, zistiť vlaky a naplánovať posledný úsek pred Pekingom.

 

02.07.2010   Peking

 

Ráno Tonic robí čo môže, aby ma čo najrýchlejšie vyšikoval z postele a dostal na stanicu. Do vlaku nastupuje so širokánskym úsmevom na tvári. Hurá, koniec Datongu.

Dnešok mal byť zasvätený dosť neistej výprave: Hľadanie pekných hôr, ktoré sme videli z vlaku cestou z Qingdaa do Baotou na ceste do Vnútorného Mongolska. Takto mali vyzerat:

Kúpili sme lístok na štvorhodinový úsek medzi Datongom a Zhanzhiakou, kde sme lokalizovali, že by sa hory približne mali nacházdať. Plán bol taký, že keď ich uvidíme, vystúpime z vlaku a pokúsime sa dákym busom k nim dostať. Problém bol v tom, že vďaka hmle, nízkemu tlaku a následne klesnutým výparom z tovární sme žiadne hory nevideli. V podstate sme nevideli ďalej ako 10 m od koľajníc. Aspoň sme si Zhanzhiakou dopriali dobrý obed a niekoľko pív a lístok do našej plánovanej poslednoj konečnej stanice – Pekingu. Do nášho osvedčeného hostela – Candy Inn-u dorazíme až večer, a tak všetky vybavovačky nechávame na druhý deň. Nadišiel čas, aby z nás konečne popadali kamene neistoty ťažiace nás doteraz po celý čas. Tonic zistil priamo v kanceláriách letecekj spoločnosti Emmirates, že skôr ako 5.8. let domov nedostane a konečne prebookoval letenku. Ja som konečne vytvorila správnu EP formu v databáze na myaiesec.nete a dostala oficiálne podpísanú zmluvu s Vietnamom a požiadala o vietnamské víza. Neostalo nám už nič iné, len zabiť pár dní, kým mi ich vlepia do pasu. Rozhodli sme sa opustiť rozpálený Peking a ukončiť náš výlet, tak ako sme ho začali. Pri mori. Smer  ruské letovisko Beidaihe.

 

07.07.2010  Prímorské radovánky na záver

 

Beidaihe je veľmi zvláštne miesto - je to letné sídlo komunistov z Pekingu a veľmi obľúbené miesto pre ruských turistov zo Sibíru. Takže vsetko je pekne vybudované, čisté, všade veľa zelene, pekné parčíky a veľa, veľa, veľa Rusov. Číňania na vás hovoria po rusky, všade čítate nápisy v azbuke a pochodujúc rokošnými upravenými uličkami sa citíte ako niekde na juhu Francúzka.

 

 

 

 

 

 

 

 

Najnečínskejší pocit za celý čas. I cenu sú tu nečínske, čo znamená vysoké, ale podaril sa nám vskutku husársky kúsok a ubytovať sa v ešte neotvorenom hoteli, do ktorého sme vchádzali cez autoservis za viac ako prijateľnú sumu, a ujo sa neoštaroval s takým niečím ako pýtať od nás doklady, čo bolo dobré, lebo ja som žiadne nemala.

 

V Pekingu už takí zhovievaví neboli, a ubytovať sa tu bez pasu, keďže trčal na ambasáde (byť v Číne bez pasu, to akoby ste neexistovali, ľudskou bytosťou sa stávate až s platnými papierami) chcelo náročné pobehovanie od hostela k hostelu a na záver výletu prežiť jeden z najhorších dní v mojom živote.  Chvalabohu, o dobrých ľudí nikde nie je núdza, a okolo pol 9 večer sa mi takých konečne podarilo nájsť aj v Pekingu (keď som už bola vážne na pokraji nervového zrútenia). Rozkošný čínsky manželský pár v stredných rokoch, riadiaci malý hotelík, ma nakoniec ubytoval  v ich vlastnej spálni,  kým oni dvaja prespali na gaučoch na recepcii. A ráno ma nechceli pustiť bez spoločných raňajok a skromnom anglicko – čínskom rozhovore :)

 

 

 

           Na ambasáde vyzdvihnem môj hlúpy pas s hlúpymi vietnamskými vízami, ktoré sú tentoraz už aspoň správne, ako pevne dúfam,  a hurá na vlakovú stanicu. Dosť nepríjemná 8 hodinová cesta preplneným nočným vlakom na skromnom sedadielku na záver výletu  tiež  nebolo bohviečo, ale starý dobrý  Zoucheng nás už čakal s otvorenou náručou, aj keď som si ho moc neužila, bo nebolo času. Posledná opíjačka s našou čínskou spriaznenou dušou Louise, obed so šéfom (pánom Hanom), ktorý kde sa vzal, tu sa vzal bol opäť v Zouchengu, balenie a hor sa  opäť na stanicu, teraz už s kompletnou, trošku nadrozmernou batožinou. Posledné pivo s Markom, novou stážistkou Manishou a mojim  dlhomesačným spolupútnikom Tonym, a skutočne posledné zbohom im (Tonic ostáva posledné 3 týždňe do svojho odletu tu v Zouchengu), mestu a mojemu čínskemu životu. Shanghai čaká.