Tak. Zasa sme starší o jeden rok a tentoraz sa proces pomalého odumierania mozgových buniek v roku 2008 niesol v znamení najmä týchto skvostov:
Arjen Lucassen po 4 rokoch znova prebudil svoj galaktický projekt a hneď je oheň na streche môjho najvyššieho záujmu. Viac ako 100 minút v znamení space rocku resp. progmetalu, ktorý už síce, pravda, neznie tak nevšedne, inak a neotrelo ako v minulosti, no stále ide o vysoký nadpriemer, ktorý schová do vrecka všetky (!) podobné projekty. Perfektné spojenie príbehu a muziky. Dvojmetrový obor vie svoje častokrát apokalyptické vízie zhudobniť s takou gráciou, až sa musia pretáčať panenky.
Intenzívna jazda štvorice gréckych mystikov, ktorí pozývajú do novovybudovaného chrámu na pohanskú bohoslužbu s vysvätením Amonovej svätyne. Atmosférický extraligový death metal, ktorému k dokonalosti chýba len minule hosťujúca vokalistka Natalie Rassoulis so svojím ľadovým hlasom. Dielo znie absolútne autenticky a pri jeho počúvaní mi fantázia pracuje na vysoké otáčky. Perzepolis padá pod presnými údermi bicích, Babylon sa im odovzdáva do rúk, jeho múry sa boria rovnako, ako tie v Jerichu po siedmich dňoch. Dokonca sám Annubis, egyptský boh mŕtvych, uznáva porážku a pokľakne pred novou modlou. Zlaté teľa skladajúce sa z deviatich roztavených čiaš ľudskej chamtivosti, nenásytnosti a egoizmu.
Každý ďalší album Opeth je úplne iný ako všetko predošlé. Držať si tento status musí byť náročné ale družina Mikaela Akerfeldta znova zatvára ústne otvory plné poznámok o vyschnutej studnici inšpirácie. Watershed je plný kontrastov, zvratov, presahov do iných, zďaleka nie len metalových žánrov. Celok síce trocha pripomína vežu z kociek a pri najmenšej vôli poslucháča sa dokáže rozsypať, no mne osobne to nevadí. Chladná krása tejto muziky je stále dostatočne pohlcujúca na to, aby som v nemom úžase zatlieskal.
Od západných susedov toho v oblasti muziky veľa nečakám, ale na jar dokázali prekvapiť. Rakúsky kvartet dokáže kombinácie metalu a symfonického orchestra, ktoré sú dnes klišé už tak ako tak, používať neotrelo, aby ste sa toho neprejedli hneď a neustále sa k nim vracali. Zdravo patetické a pritom stále „heavy.“ Super. Dám si povedať aj nabudúce.
Hrejivý kokteil chladných emócií, vyostrujúci vaše zmysly na maximum, či skľučujúci pohľad do susednej dimenzie? Hudbu Petera Bjärgoa a spol. možno chápať minimálne týmito dvoma spôsobmi. Schopný preniknúť vám bez okolkov do duše, čarovne ponurý, mnohovrstevný, počúvateľný x spôsobmi a pri x príležitostiach, má uhrančivý darkwave Arcany hĺbku, o ktorej sa iným môže snívať.
Večná noc, ktorej závoj je zamatovo hebký, keď však v tej tme padnete na hubu, vstáva sa ťažko. Moonspell vás dostali tam, kde vás chcú mať. Pôsobivá výstava farieb noci, ktoré sa od seba líšia viac, ako by sa mohlo zdať. Rozkvitnutá záhrada hmýriaca sa škorpiónmi, je také ťažké odtrhnúť kvet. Mesiac v znamení Merkúra, pomaly slabnúci s príchodom úsvitu, berie kúzlo tmavej tône so sebou. Večer zasa príde. Tak, ako teraz odchádza. A znova ma privedie k hadovi, ktorý mi ponúkol jablko.
Pútavý mix thrash metalu a hardcore. Žiletkovo ostrý, no zároveň duchovne obohacujúci, prinášajúci tvrdý aj hĺbavý materiál. Skladby „trpia“ prebytkom pestrosti, orientálne abstrakcie zakomponované do niektorých z nich sú ozajstnou odmenou za pozorné vstrebávanie maxových duševných výplodov. Výnimočný človek s, bohužiaľ, nie vždy čistým slovníkom, ktorý kazí dojem a nedovolí mi dať nahrávke absolutórium.
Poľudštený nórsky black metal, čitateľný, značne melodický... ...a teda nie práve „true.“ To všetko je iba dobre. Obsidianove vízie majú ďaleko od slova geniálne, no ako mozog svorky sa po dvoch rokoch opäť predviedol, a hlavne obklopil schopnými hudobníkmi. Kolossus je, tak ako Armada, technicky perfektným kusom poctivej driny, jemne líznutým epickou atmosférou asociujúcou filmy ako Trója, 300 a pod. Jeho cesta do vášho srdca je spočiatku tŕnistá, no niekoľko vypočutí a čas mu neuveriteľne pridajú na sile.
Vzhľadom na vysokú kvalitu svojich kotúčov sa fakt, že Enslaved vydali tento rok už piaty album v tomto tisícročí, javí byť pre mňa neuveriteľným. Vikingovia z mrazivých nórskych hôr hroty svojich mečov časom značne otupili, no vernosť tradíciám a nádhernej domácej prírode sálajúca z každej noty ostáva leitmotívom a Enslaved ukazujú, že v náručí Matky Prírody nachádzajú inšpirácie stále dosť na to, aby ňou prípadne uživili niekoľko kapiel a nielen svoju. Dokazujú svoje výnimočné postavenie na nórskej scéne i keď už dávno nemusia. Aspoň mne určite nie...
Cult of Luna miesto nekompromisného „organizovaného bordelu“ stavajú viac na inštrumentálnej pestrosti „noise“ pasáží v kombinácii s éterickými zvukomaľbami na prahu počuteľnosti, nesnažia sa vás intenzitou burácajúcich gitár a masívnych bicích položiť na lopatky. Valivé tempá dlhočizných skladieb napriek tomu majú potenciál praštiť s vami o zem a prinútiť vás pozrieť sa pravde do očí. Že akej? Každý máme tú svoju.... Švédov si pridávam do kolonky „post – metal na zaspávanie.“
Umelecká hodnota mladíkov s poetickým názvom ( :D) rastie, príjemný, nevtieravý Rasťov hlas sa opiera do metaforických textov, pochopenie ich plného významu trvá a vyžaduje si opakované posluchy. Pocity tryskajúce z vnútra frontmanovej duše sú uveriteľné a soft rocková hudobná kulisa perfektne sadne do nálady. Do prvej desiatky ešte nie, ostanú tesne ante portas, ale do budúcna si ich krúžkujem.
Ultrapomalý a chorobný funeral doom, ktorý vám nabúra zažité predstavy o slove hudba, a to v rovine počúvateľnosti aj v rovine vykreslenia pocitov a nálad. 102 minút excentrickej psychopatie, ktorá svojím poňatím a záhrobnou atmosférou zachádza za mysliteľné hranice extrému a ešte kúsok ďalej. To všetko pri rýchlosti tuhnúceho asfaltu. Britskí šialenci vám postupne budú brať všetky dôvody, ktoré vás v zásade odrádzajú od pohľadov na žinku. Muzika, ktorá dokáže neustále presviedčať o márnosti a pominuteľnosti ľudského bytia.
Rozjuchaná death / thrashová bordeláreň v kombinácii s pôsobivým keltským folklórom, no nekúp to! Je pre mňa záhadou, prečo šestica pánov a dve dámy aj napriek tomu, že „zachovali“ všetky klasické, x krát obohraté postupy, dokáže znieť originálne. Chytľavé, spevné, pravda, trochu agro, ale istým uleteným spôsobom zaujímavé.
Narozdiel od kolegov Meshuggah, ktorí na novom „fantastickom“ obZen celý čas znejú, ako keby v supermarkete do kolóny nákupných vozíkov nabúral zájazdový autobus s kapelou dychovky, Textures si v tej guči technického randálu dokážu urobiť poriadok, vďaka čomu je potom, čudujsasvete, ich novinka počúvateľná aj inak ako s vatou v ušiach a všetko istiacim rohypnolom pod vankúšom. Farbitý, moderne znejúci technický metal zameriavajúci sa na pestrosť a bohatú štruktúru kompozícií, ktorý perfektným výkonom korení všestranný spevák, rýchlo a prirodzene meniaci čistý spev na zvláštne zafarbené vrešťanie, v rámci ktorého ešte dokáže meniť aj výšku tónov za pochodu. Bez výhrad.
Plačlivo melancholické citové výlevy v kombinácii s podmanivou, typicky jesenne sychravou atmosférou lesa, kde vysoké štíhle stromy zhodili svoj šat, lístie šuštiace pod nohami, z diaľky sa ozývajúce vytie vlka na mesiac... Krása sa dá popísať aj tými najsmutnejšími melódiami. Nejasné výjavy meniacich sa ročných období s elegickým charakterom, ktoré nechávajú veľký priestor fantázii, a ktoré zamávajú s dušou melancholika.
Austrálska legenda po ôsmich rokoch znovu udrela. Poctivý hardrock so všetkými typickými znakmi, vďaka ktorým zainteresovaní spoznajú protinožcov aj o polnoci. Veci ako „Rock ´n roll Train,“ „Big Jack,“ či „Warmachine“ sú len ďalšími šperkami do klenotnice hardrockovej legendy, ktorá je schopná vypredať koncert v Hamburgu za 11 minút. K tomu niet čo dodať. For those about to rock.
Aj Vancouver sa tento rok pochlapil. Chad Kroeger so svojou perepuťou dáva zbohom všetkým, ktorí sa ešte stále potrebujú rezať na predlaktí kvôli samovražde Kurta Cobaina. Viac ako Nirvana, znejú Nickelback konečne viac ako Metallica, dokázali si však zachovať ksicht a image milých chlapcov zo susednej krčmy. Skladby s rádiovým potenciálom dokážem chápať ako nutné zlo, ktoré im priniesla popularita, z ktorej sa na druhú stranu neposrali.
Komentáre