Sedela som včera v práci a už som mala projekt takmer dokončený, keď mi prišiel mail. Čakala som nejakú reťazovú kravinu, prezentáciu, alebo srdcervúci príbeh o obetavom chlapcovi a nevďačnej dievčine. Ale čo čert nechcel, v kolónke odosielateľ svietilo meno, ktoré mi posledných pár dní rezonuje v hlave čoraz viac, a Michal to nie je. A v okienku predmet slová chýbaš mi...

Je to celé zvláštne, lebo Matúša poznám ešte kratšie, ako všetkých nových kolegov... A napriek tomu k nemu pociťujem hlbokú náklonnosť a aj to vzájomné porozumenie. Už som si naozaj prestala čítať horoskopy, predsa som si to sľúbila. Ale keď som zistila, že aj Matúš patrí do skupiny tých, čo sú mi súdení, myslela som, že sa zbláznim. Už nechcem, aby v tých charakteristikách bolo toľko pravdy. Sama sebe nahováram, že je to hlúposť.

Gia mala oslavu, bolo ich tam veľa a s ním som sa stretla náhodou. Milý a sympatický chalan, celý večer sme si mali čo povedať. Potom sme sa dlho nevideli a potom mi napísal mail. A potom sme si písali veľa mailov a potom zase veľa nepísali. Až teraz tento.

Nechcem ich porovnávať, no z každej situácie vyplynie, že sú si veľmi podobní. A vďaka tomu občas na Michala úspešne nemyslím. A tak som vlastne dospela k názoru, že láska je stav, ktorý si nahovárame. Lebo ľudí, s ktorými si rozumieme, je veľa. Dokonca som sa na moment tešila, že sa už nebudem pre Michala trápiť. Ani som sa netrápila.

A potom sa ozval aj Michal a všetko bolo zrazu také isté. A moja nová theory of love sa zrazu rozsypala na milión črepov. Ach. Kto sa vo mne vyzná, keď to neviem ani ja sama?

No aj napriek tomu, že Michal bude ešte dlho nambr van, cítim, že tých jednotiek môže byť viac. Veď aj na základke som ich v žiackej knižke mávala toľko... a súčasne.