Keď  som bol  v chráme   na vianočnej  omši, napadlo  mi, že
napíšem príbeh o tom, čo sa dialo  v Betleheme v čase, keď sa tam
ako  malé dieťa  narodil Spasiteľ  Ježiš Kristus  v jasličkách na
slame. Došlo mi, že príbeh nemám  napísať sám, ale na tento zámer
mám  použiť literárnu  postavu. Veď  kto by  mi uveril,  keby som
tvrdil, že viem,  ako to vyzeralo v Betleheme  pred viac ako 2000
rokmi? Tak som  použil Mikuláša Hemiho, ktorý bol  novinár a jeho
snom  bolo stať  sa spisovateľom.   Raz, keď  sedel v  kostole na
adventnej omši  pred Vianocami, prešiel mu  hlavou mnou spomínaný
pravdivý príbeh z Betlehema. Kde inde mohol dostať inšpiráciu, ak
nie  pri vianočných  modlitbách? Zároveň  pochopil, že  ho nemôže
napísať tak, ako  sa mu zjavil pred očami, veď  kto by mu uveril,
že bol v Betleheme, keď  sa diali tie divotvorné udalosti? Hemiho
príbeh natoľko  zaujal, že sa rozhodol  narodenie Krista stvárniť
literárne  v románe  O Vianociach,  v ktorom  v úvode napísal, že
nasledujúci   text   objavili   archeológovia   pri   vykopávkach
v Betleheme  zapísaný  na  hlinených  tabuľkách  hrnčiara Izraela
Habera. A on - Mikuláš Hemi - tento príbeh teraz po rekonštrukcii
textu  predkladá  prvýkrát  čitateľom.  Mne  už  potom stačilo si
prvotinu  Mikuláša Hemiho  prečítať a  napísať o  nej nasledujúcu

recenziu.
     "Život je príležitosť -  smrť istota," táto myšlienka anjela
Samangelofa skrýva v sebe aj dôvod zrodenia Spasiteľa. Samangelof
spolu s ostatnými anjelmi  využil príležitosť narodenia Boha, aby
mohol zletieť  z neba k  betlehemským pastierom. Inokedy  anjelom
nie  je dané,  aby sa  mohli zjavovať  vo vlastných podobách pred
smrteľníkmi. Narodenie Ježiša bola tá pravá chvíľa.
     Ako tvrdí  ďalšia z postáv príbehu  v Betleheme anjel Uriel,
bola  to dokonca  ich cherubínska  povinnosť. Oni  museli z  neba
nasledovať svetlo, ktoré sa rozhodlo vstúpiť do hmoty. Veď anjeli
sú  súčasťou neba.  A teda  automaticky sprevádzajú  Boha na jeho
cestách.
     Po  rozvití Samangelofovej  ídey  nám  vychádza, že  Boh sám
považuje  život za  príležitosť a  smrť za  istotu. Lebo on pozná
tajomstvo, čo je po smrti.
     Po  smrti  má  Boh  podobu  trebárs  Borgesovej  Babylonskej
knižnice. V nej je  absolútne všetko napísané pomocou dvadsiatich
piatich znakov. Dvadsiatich dvoch písmen, čiarky, body a medzery.
Dvadsať dva písmen predstavuje v kabale, na ktorú sa priamo Jorge
Luis odvoláva, dvadsať dva úrovní neba.
     Teda  Borges  nehovorí  o  abecede.  V  texte  o Babylonskej
knižnici  opisuje  v  skutočnosti  nebo,  ktoré  má preňho podobu
knižnice plnej príbehov ľudstva.
     V románe O Vianociach nie je Borges menovite spomínaný. Text
je  knižným  debutom  Mikuláša  Hemiho  a  paradoxne  v ňom nejde

o Vianoce, teda o narodenie Krista.
     Mikuláš Hemi si z udalostí v Betleheme všíma inú skutočnosť.
Príležitosť  pre  anjelov  navštíviť  Zem.  Preto  v  knihe Uriel
o tejto výnimočnej možnosti hovorí ako o povinnosti.
     Povinnosť   anjelov  sprevádzať   Stvoriteľa  v   čase  jeho
vstúpenia do ľudského tela je  logická a dokumentuje fakt, že Boh
sa  stal  človekom.  Ako  by  sa  nebo  mohlo  vzdialiť od svojej
ústrednej postavy?
     Hemi v anjelskom spise dokazuje,  že v čase Kristovho života
bolo nebo na Zemi. Nasledne  z toho vyplývajú aj ďalšie udalosti.
Preto  zosnulý  Lazár  na  Kristov  pokyn  vyšiel  z hrobu, či na
Ježišov  zásah  ožilo  mŕtve  dievčatko.  Rovnaké  ako  to, ktoré
o niekoľko  storočí  neskôr  predávalo  zápalky  v  Christianovej
vianočnej rozprávke  v dánskej Kodani,  aby ju Andersen  zázračne
oživil na stránkach papiera.
     Autor  textu  O  Vianociach   Mikuláš  Hemi  však  čitateľov
presviedča, že zázraky sa diali  v súvislosti s Ježišovým životom
v súlade s  nebeskými silami. A tak  potvrdzuje, že Mesiášova moc
naozaj  nebola  z  tohto  sveta.  Preto  žiadnu  moc  ani nemohol
odovzdať apoštolom pri poslednej večeri.  Dal im iba kľúče. Kňazi
ako  nástupníci   apoštolov  nemajú  duchovnú   moc  Ježiša,  ale
sprostredkúvajú veriacim kľúče, ktoré k tejto moci cez vieru vedú
pre každého.
     A hoci si  Hemi kladie otázky, či tými  kľúčmi sú jednotlivé
modlitby, alebo melódie, či chrámové  spevy, veď hudba preniká až

do nebies,  keď jej kmitočet  je totožný s  kmitočtom svetla, ide
iba o vedľajšie poznania strhujúceho príbehu. Ten rozpráva zatiaľ
v ľudských dejinách  o poslednej známej návšteve  anjelov na Zemi
pri narodení Boha v Dome chleba Betleheme.
     Autor zachytáva v opisoch malebne a plasticky júdsku krajinu
a mesto  Betlehem tých  čias. Nebeskú  vervu, s  akou plnili vôľu
nebies  zapálení  cherubíni,  ale  aj  skutočnú  pompu, ktorá ich
pritom sprevádzala. Anjelská radosť  bola nakazlivá a prechádzala
aj na ľudí, prostých Betlehemčanov, ktorí mali to šťastie sa stať
ako jediní z ľudskej  civilizácie svedkami nezvyčajného nebeského
divadla.
     V  masovom  meradle  sa  nič  podobné neuskutočnilo niekoľko
tisíc rokov.  Kristove zázraky sú iného  rázu, lebo viditeľne ich
konal sám. Kým tu sa z neba vznášalo množstvo duchovných bytostí.
A ďalšie videnia, ktoré mali po Kristovi iní svätí neboli spojení
s takým masovým príchodom anjelov na Zem.
     Preto  ambícia Mikuláša  Hemiho priblížiť  nám túto  udalosť
pomocou literárnej  fikcie je fascinujúca. Často  sa to stane, že
pri dotváraní predstavy sa  z pomysleného tvaru stane skutočnosť.
Potom už ťažko možno zistiť, čo je realita a čo fikcia.
     Takže sa  zdá, že Hemi  bol skutočne tam.  V júdskej krajine
v meste, ktoré sa volá Dom chleba, teda Betlehem. A to práve v tú
chvíľu, keď sa otvorilo nebo a pred zrakmi všetkých betlehemskych
obyvateľov zostupovali na Zem anjeli.
     Mikuláš Hemi sa nepustil do ľahkej úlohy, keď vlastne dopĺňa

bibliu  o   tie  deje,  ktoré  sa   nám  historicky  nedochovali.
Evanjelisti  im  totiž   zjavne  neprikladali  význam.  Nakoniec,
nečudo, veď ani jeden z nich nebol pri tomto nebeskom predstavení
prítomný. A  nakoniec, je to  aj v súlade  s myšlienkou nebeského
tvora,   anjela  Senoia,   ktorý  navštívil   s  dobrou   novinou
betlehemského hrnčiara.
     To je  jeden z príkladov  rozšírenia nám známeho  biblického
opisu.  Teda anjeli  nenavštevovali len  pastierov. Podľa  Hemiho
úsudku vošli  aj do príbytkov  iných Betlehemčanov, remeselníkov,
či obchodníkov.
     Hrnčiar Izrael volaný aj Haber, lebo pochádzal z Hebrónu, sa
z anjela radoval. Až tak, že  mu cherubín Senoi musel pripomenúť:
"Nie je dôležité,  že anjeli zleteli z neba,  dôležité je, že Boh
chodí po Zemi".
     A  preto sa  o anjeloch  tí, čo  túto udalosť  prežili, pred
inými nezmieňovali a nevedeli to ani evanjelisti.
     Borges tvrdil  v svojom metafyzickom  texte o Tlöne,  že kto
číta Shakespeara, stáva sa  Shakespearom. Po zážitku z anjelskeho
románu O  Vianociach sa mi  vidí, že nielen  citáciou Borgesových
viet o abecede sa z Mikuláša  Hemiho stal na chvíľu Borges. Videl
svet jeho očami. Alebo sa stal Borges na chvíľu Mikulášom Hemim?

Stanislav Háber

(zo zbierky "O")