Na prelome 80. tých a 90. tých kovov som absolvoval  730 dní vojenskej základnej služby. Dva nezmyselne stratené roky mladého života v multifunkčnej jednotke, kde sa hovorilo slovensky, česky a maďarsky, prinieslo mnoho veselých príhod spojených s rečovou rôznorodosťou. Čo bolo na tom všetkom zaujímavé, že my  „Slováčiská“ sme Čechom  rozumeli a snažili sa porozumieť Maďarom ,pričom  Maďari a Česi nám rozumeli málo.

Ak napríklad začal môj kamarát z juhu podávať hlásenie českému plukovníkovi „ľubozvučnou slovenčinou“ „Pomocník dozorčí veľiteľská batéria hlásiť, že počas služba nič zvlášť nestalo....“ , prípadne v službe nám preletel nad hlavou netopier a z neho vyhŕklo „ahááá kožený vták“, boli to naozaj zábavné momentky rečových variácií. Príslovie „Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom“ je skutočne v tomto prípade veľmi trefné, pretože cudzie jazyky, ktoré ovládame nám otvárajú brány do iných kultúr, čím nás obohacujú o nové skúsenosti, zážitky a poznatky. Napríklad čeština bola u nás dlho, každý jej rozumel a nemám pocit, žeby Slováci strácali na svojej slovenskosti pozeraním filmov v češtine.

Verím že skoro sa rozplynú v povetrí aj nechutnosti okolo novely jazykového zákona s „potrebou chrániť Slovákov na juhu, kde žijú v menšine s občanmi maďarskej národnosti“.

Myslím si ale , že každý občan Slovenskej republiky musí mať právo, dohovoriť sa štátnym slovenským jazykom na území Slovenskej republiky, ale nemyslím, že by slovenčina potrebovala nejakú extra ochranu. Jazyk sa vyvíja, preberá nové slová a obohacuje sa tým, pričom nevyhnutne  musí kráčať s dobou.

Za rozumné považujem riadiť sa podľa príslovia – koľko rečí vieš ...  .