Mená osôb sú čistou náhodou!

Tak skončilo krátke a smutné manželstvo môjho najmilšieho bratanca. Tak skončilo krátke a zúfalé manželstvo mojej spolužiačky. Tak skončilo manželstvo dvoch mladých ľudí, z ktorých jeden si myslel, že bez lásky sa dá s mužom žiť a druhý si myslel, že láska hory prenáša. Rozpačité dôvody na zasadanie k jednému stolu, jedenia z jednej misy, či zdieľanie jednej postele. To pavučinové lano, čo ich spájalo, sa po dva a pol roku úradne rozpadlo.

Jedna strana triumfovala a druhá nariekala. Hlboký smútok doľahol na Jarove srdce. Po večeroch plakával. Sám nad sebou. Nad svojou nemohúcnosťou. Nad skrivodlivosťou súdov. Pred vidinou nekonečnej samoty, bez hrkútania detských ústočiek, bez hopkania detských nožičiek i bez mľaskavých oslintaných detských hubičiek. A so žiaľom a samotou ruka v ruke najradšej kráča sám veľký nepriateľ , ale zabúdateľ - alkohol. Jaro v ňom východisko hľadal. Neničil mu len dušu, ale i telo a hlavne rozum. Začal sa opúšťať, začal nervy strácať a akúkoľvek príčinu  päsťami zdolávať.

Ľudmila nemala žiadneho pocitu viny. Ona manželstvom predsa nič nestratila. Naopak, dostala najkrajší dar. Najdrahší a najmilší. Dve krásne zdravé deti. Jej, ako živiteľke rodiny, osamelej matke, ktorá sa vlastným pričinením sama musí starať o dve malé deti, v neďalekom meste pridelili byt, onedlho škôlku a nakoniec i do zamestnania nastúpila. Ako kuchárka, čašníčka, či výčapníčka v reštaurácii 3.cennovej skupiny. V tzv. gemerskej reštaurácii. Joooj bolo jej dobreee! Bola stále vo výklade a jej duši lichotilo, že ľudia, hlavne tá časť, čo mozog v slipoch nosí, na nej oči nechávajú a  pery si oblizujú z jej krásnych zaoblených tvarov. 

Martine dni cvalom utekali. Týždeň za týždňom sa míňal a ani si neuvedomovala, že sa s Paľom priatelí už viac ako dva roky. Ba takmer tri. Mladosť vraj nepozná trápenia, nepozná vrásky. Nie , nebola to pravda. S Paľom mala pocit neistoty. Aj keď k nim chodieval, neprišiel vtedy, keď mohol s celou Martininou rodinou byť, ale po večeroch sa zakrádal. A tak ich priateľstvo ani veľmi nebolo verejne známe. Málokedy sa cez deň stretávali. Jasné, veď do roboty, do školy bolo treba chodiť. Cez víkendy zasa iné dôvody sa našli. A tak Martina nevedela, čo je to za ruky sa pevne držať a s pýchou po dedine vykračovať  s chlapcom, čo je jej v srdci milý.

Jedna radostnejšia udalosť sa v rodine predsa len stala. Láska zvíťazila. Zvíťazila v srdciach druhého bratanca Ľuba, Jarovho brata a u Ľubovej nastávajúcej Marty. Jarovi dokázal, že s jeho pochovaným manželstvom u iných láska neumrela. Rozvíja sa. Nielen v ich srdciach, ale rastie v  lone Marty. Martina bola šťastná, že sa naskytla príležitosť, pozvať na ňu i Paľa a verejne preukázať lásku k nemu. No Paľo, na svadbu nešiel. Odcestoval. Za povinnosťami. Martina uverila. Nepreverovala. Lenže ľudské ucho niekedy je veľmi citlivé na záchvevy falošných tónov. Nemala čas tie tóny ladiť, lebo sa blížil koniec jej štúdia. Štátnice predo dvermi, nervozita na krku, kto by si ešte i také taľafatky všímal, čo Paľo trúsieval: „Skončíš školu a na mňa sa vykašleš. Nebudem dosť dobrý pre teba.“               Martina sa k nemu pritúlila, pobozkala a ubezpečovala ho, že vzdelanie nesúvisí s múdrosťou človeka. Štátnice jej nedali spávať, ako mnohým pred ňou a mnohým po nej, ale keď stála pred komisiou, nezaváhala a po ukončení, Paľovi spešný list písala: „Čakaj ma v stredu na stanici! Povinnosti skončili, už nás čaká len zábava.“