Tichý šelest lístia bolo počuť všade na okolí. Zvieratá akoby tu ani neboli. Stromy, zafarbené jeseňou, sa len mĺkvo prizerali maldej elfke, ktorá sedela na okraji čistinky. Chrbtom sa opierala o starý, zvráskavený strom, ktorý jej prinášal dostatočný úkryt. Jej namodralá pokožka sa matne leskla a dlhé svetlé vlasy jej splívali na pleciach. Pri nohách jej zurčal horský potôčik, ktorý stekal z neďalekej vysočiny, ohraňičujúcej územie elfov. Ukľudnovalo ju to. Svieže oči sledovali zožltnuté listy papiera, na ktorých sa odvíjal starodávny príbeh. Mala pred ním rešpekt, až sa ho bála čítať. Nevedela, čo ju môže čakať a prečo práve tento príbeh...

Uši jej slabulinko zabrneli. V okamihu spozornela. Začula tiché šušťanie, ktoré nepochádzalo z lesa. Niekto tu bol. V tichosti vyliezla do koruny stromu kde ju ukrylo ešte nepopadané lístie. Prikrčila sa a hľadala. Mala výhľad na celú čistinku, nebol pre ňu problém nájsť toho, kto sa k nej blížil. Vtedy zbadala pohyb trávy. No nikoho tam nevidela. Len to, že sa neprirodzene hýbe. Pokúsil sa zbistriť zrak, no vždy videla len tu trávu. Zložila si z pliec luk a vytiahla jeden zo šípov. Napla tetivu na dĺžku ruky a namierila. Vyčkávala, nechela veriť, že by sa tu nachádzal nejaký nepriateľ. Stráže na hraniciach boli vycvičené práve na to, aby tu nikoho nevpustili, aj keď bol nevidietľný. Objek sa k nej blížil. Mala naňho namierené, jednako jej však niečo bránilo v tom vystreliť. 

Zrazu sa objavil. Elfka otvorila ústa. Pomaly spustila luk a vrátila šíp späť do tulca. Stále však ostávala skrytá.

,,Izi! Izi kde si?" spýtal sa maldý elf ,stojací pod stromom.

Elfka vydýchla a zoskočila zo stromu. Nečujne pristála za jeho chrbtom. Pomaličky sa k nemu priblížila. Chvíľu váhala, rozmyšľajúc, čo urobí, aby ho nastrašila. Pozrela naňho a všimla si, že stuhol. Nestihla zareagovať a on sa ku nej otočil. Hodnú chvíľu tam stála ako obarená. Hľadeli si do očí. Elf sa usmial a na znak pozdravu kývol hlavou.

,,Rozhodla si sa predomnou skryť?" spýtal sa jej.

Izi sa trocha zapýrila. Jej pokozka nadobudla fialový odtieň. V očiach sa jej zablyslo.

,,Bola som len opatrná. Nevedela som, že si to ty."

Elf sa na ňu usmial ešte väčšmi. Nevedel prečo bola natoľko opatrná. Bolo všeobecne známe, že cez elfských strážcov sa nikto nedostal už veky. Iba ona zo všetkých mladých elfov pri sebe nosila zbrane. Nikdy ju nevidel bez luku a tulca. Na opasku jej vždy vyselo kožené pozdro s dýkov.

,,Čo si robila?"

Len sa nesmelo usmiala. Nehľadela mu do očí, pretože nemohla. Vytrvalo skúmala trávu. Chvíľu mlčala no potom sa odvážila na odpoveď.

,,Ja som...rozmýšľala," povedala ticho ,,vieš, čo je za hranicami lesa a kto tam vlastne..."

,,Nevrav ,že si to znova čítala," jeho prívetivý výraz náhle zmrzol ,, je to ľudksé dielo, zakázané. Vieš predsa, že to ničí naše učenia."

,,Viem, ale je pravdivé."

Len pokrútil hlavou. Bezmocne sa na ňu zadíval. Nemal veľa šancí, aby ju prehovoril. Bola to proste ona. Všetko, čo bolo istým zmyslom zakázané ju priťahovalo. Nebránil jej v tom, ale nechcel aby si ublížila. Bola príliš nerozvážna. Hlavne odkedy sa stretávala s tým ľudským vojakom. A nikto iný o ňom nevedel, zatiaľ.

Zadíval sa na potôčik. Jeho tok akoby sa spomalil. Zapčúval sa do hlasu prírody. Chvíľu mu trvalo kým to zachytil.Vynulo sa to bežným zvukom ako nitka. Príliš slabé na to, aby to niekto zachytil. Ale on cítila. Malé vlnky nepokoja a strachu, ktorý sa už čoskoro mal zniesť na ich svet.Čím dlhšie počúval, tým si bol istejší. Poci sa pomaly dostával aj do jeho vnútra.

A zrazu bolo ticho. Z ničoho nič všetko prestalo. Ozýval sa len zvyčajný pokoj lesa. Aj tak v ňom niečo zostalo. Tichá, brnacia ozvena. Rovnako rýchlo, ako to prišlo, aj odišlo. Vždy však cítil, že niečo nieje v poriadku. Stratil svoju rozvahu. Pozrel na Izi. Opierala sa o strom a bezducho hľadela k horám. Kolená sa jej triasli, dýchala prerývane.

,,Si v poriadku?" spýtal sa jej.

Neodpovedala. Ďalej hľadela na obzor. V očiach sa je mihalo niečo, čo nevedel rozoznať. Sadol si na zem a pokúsil sa pravidelne dýchať. No ani príroda mu nedožičila zvčajný pokoj. Po chvíľi to vzdal. Znova pozrel na elfku. Jej zrak sa o niečo posunul. Pochopil, že niečo sleduje. Pozrel sa tým smerom. Plávalo k nim nehybné telo. Bolo už takmer pri nich. Elf k nemu priskočil a vytiahol ho z vody. Na brehu ho obrátili na chrbát. Hneď si všimli jeho dlhé uši, prázdne zreničky a zbroj. Bol odetý v ľahkom koženom odeve prírodnej farby, aby sa mohol ľahko skrývať v tieňoch. Pozrel mu na hruď. Vynímal sa tam znak štvorlístka. Elfí strážca. Nedýchal. Dodatočne si všimol aj krvavú sečnú ranu, ktorá sa tiahla cez takmer celý bok.

Naprázdno preglgol a pozrel sa na Izi. Tá bol bledá. hľadela naňho.

,,Všetko...všetko je pravda," ozvala sa po chvíli, ,,mal, pravdu, ríša padne."

Elf na zatvoril oči. Prial si, aby tieto slová nikdy nevyslovila. Vedel, čo treba robiť. Vzal si mŕtveho druha na plecia, pokynul Izi a vydali sa cestou späť do mesta. Len teraz sa začne to, pre čo ich vycvičili.