Už toľko krát ma v mojom doterajšom živote sklamali a nie raz aj podviedli práve takí ľudia od ktorých by som to najmenej očakával.

  Keby som tu opísal iba zopár takýchto udalosti, tak aj tak by to zabralo aspoň 1 hodinu kým by ste si to prečítali.

  Preto opíšem iba poslednú udalosť, ktorá súvisí už s menovaným rodinným domom.

  Tým, že tento náš rodinný dom navštevujeme najčastejšie praktický iba ja a moja rodina, a aj to väčšinou iba počas letných prázdnin, tak som sa  rozhodol aj bez súhlasu mojich troch bratov vyjsť v ústrety jednému z našich rodákov. Totiž chudák stal sa nezamestnaným má „iba 38 rokov“ a tým, že mi ho bolo ľúto, aby neprespával na ulici, tak som mu umožnil, aby dočasne v našom dome býval. (No urobil som ďalšiu a poriadne veľkú životnú chybu. Ako sa zvykne vravievať podaj niekomu prst, tak Ti uchmatne celú ruku).

  A presne toto sa stalo.

To, že som sa nad nim zľutoval, vo veľkej miere  zohrala tá skutočnosť, že jeho staršia sestra, (ktorá bola počas ZDŠ spolužiačkou môjho najmladšieho brata) býva na tom istom sídlisku ako ja a občas sa stretávame. A práve aj ona orodovala za neho, aby sme mu my (akože všetci štyria) umožnili bývať prechodne v podnájme v našom dome. Ešte aj riadnu zmluvu mu vystavila a on s tou zmluvou prišiel koncom apríla ku mne, aby sme sa dohodli a aby som ju podpísal. Mne ho bolo ľúto, že by musel chodiť ešte aj za mojimi bratmi, ktorí sú roztrúsení v Košiciach ako ja (iba najstarší býva v Strážskom), tak som všetkých bratov obtelefonoval, aby dali súhlas a ja som sa za nich na tej zmluve podpísal.

  No, keď som mu odovzdával kľúč od nášho domu, tak som mu zdôraznil, že aby pamätal na to, že počas školských prázdnin bude musieť prebývať u svojej sestry, alebo u nejakého priateľa. On mi bleskovo odpovedal, že nemusím sa ničoho báť a že keď mu oznámim dátum kedy do nášho domu budeme chcieť prísť, tak on automaticky sa na ten čas kým tam budeme my niekam presťahuje.

   K môjmu veľkému prekvapeniu (ale aj manželkinmu) došlo 16.7.09, keď sme autom dorazili k nášmu rodinnému domu. Vo dverách bola vymenená FAB vložka. (Pred odchodom na dovolenku som sa snažil môjho „podnájomníka dovolať. Nebral to. Reku nič sa nedeje – požičal som si kľúč od jedného z mojich bratov).

  Nezostávalo mi nič iné iba odvŕtať Fabku, aby sme sa mohli dostať do vlastného domu. Šok aký sme zažili po otvorení dverí, tak to aj ťažko opísať. Počas vyše dvojmesačného pobytu ten môj rodák sa metly ani vysávača ani nedotkol, ale to by nebolo až také hrozné. Horšie bolo to, že on po celý čas neumyl kúska riadu a keď už nemal nič čisté, tak si pozvláčal svoje riady, ktoré zostali v jeho rodinnom dome. (Tu je potrebné vysvetliť ako sa ocitol na ulici. Jeho starší brat mu zomrel asi pred tromi rokmi, takže mal k dispozícii celý dom. Nič by na tom nebolo, lebo chlapík sa snažil žiť – síce tak, ako sa dalo, ale snažil sa. Zadovážil si ojazdené auto z bazáru a „začal podnikať“, tak ako mnohí na východe republiky pri ukrajinskej hranici. Ešte sa dalo, - možno aj pri tichej dohode s colníkmi – dovážať tovar, ktorí bol v tom čase až príliš lukratívny. Cigarety, alkohol a benzín. Tieto veci za oveľa nižšie ceny išli na dračku. No prišla mu do cesty dopravná nehoda. Auto roztrepal a bolo po kšeftoch. To, čo mu ostalo „vo vreckách“, to sa veľmi rýchlo rozkotúľalo a tak sa rodinný dom rozhodol predať. Pekné od neho, že polovičku zo zisku dal svojej sestre, lenže svoje peniaze takmer všetky prehajdákal na automatoch v krčme. Stal sa totiž gemblerom. Ešte, že mal na pamäti to, že musí mať nejakú strechu nad hlavou a tak si v dedine kúpil akúsi starú barabizňu (s počutia – údajne za 20 000,- Sk). Lenže svojim gemblerstvom prehajdákal aj tento dom, lebo ho niekomu „strelil“).

  No ten najväčší šok sme zažili, keď sa moja manželka „začala prehrabávať“ v hrbe papierov, ktoré on zanechal na stole v obývacej izbe.

  Medzi týmito papiermi bolo potvrdenie od tamojšieho starostu, že dotyčný je od 12.5.09 majiteľom nášho domu, presnejšie povedané, že má trvalý pobyt na adrese nášho domu. (Starosta mi vysvtlil, že to mu takto vyšli v ústrety preto, aby dostával podporu. Nezisťoval som do detailov ako sa takáto veci rišia, ale môj osobný názor je, že tú podporu mohol dostávať aj vtedy, keby bol vedený ako podnájomník). Už toto bolo pre nás akousi výzvou a chvíľu na to manželka našla ďalšie tlačivo na ktorom bol výpis s pozemkového úradu (neviem to teraz bližšie špecifikovať) že majiteľom domu je naša nebohá mama. Dátum vystavenia bol: 20.5.09).

  Od susedou sme sa tam dozvedeli, že on iba štyri dni pred našim príchodom odcestoval do Anglicka, lebo si tam našiel prácu.

   Tak som zatelefonoval jeho sestre, ako sa veci majú. Ona bola tiež veľmi prekvapená, ale povedala nám, že on ju síce informoval, že odchádza do Anglicka – síce iba na 10 dni, ale, že ani sa u nej nezastavil a o výmene Fabky sa ani jej nezmienil.

   Po návrate z Anglicka mi zatelefonoval a  mimo iného mi spomenul, že čo mu hovorila jeho sestra. Začal sa mi ospravedlňovať, že on príde a dá všetko do poriadku. No ja som mu odpovedal, že či si myslí, že my sme tam boli v tom bordeli nečinní?! Ale hneď som ho uzemnil, keď som sa ho opýtal na výmenu  Fabky. Vyhováral sa, že sa nedalo uzamkýnať a preto ju vymenil. (Pritom všetkom som vložku s kľúčom našiel v šuplíku, v kredenci a bola funkčná, takže som ju dal na miesto tej odvŕtanej, do dverí).

  Záverom iba dodám, že od susedou a od rodákov  sme sa dozvedeli, že sa pred predajňou potravín vystatoval chlapom  z našej obce tým, že on si zistil, že my ani jeden nie sme majiteľmi domu.

  Nechcem mu krivdiť, ale všetko nasvedčuje tomu, že bolo iba otázkou času a my by sme o tomto dome už iba počuli, že má nového majiteľa. Takže už počas telefonického rozhovoru padol verdikt, aby sa čo najskôr dostavil, zobral si svoje pakšamety a nikdy viac sa neukázal v našom dome. Laco