Začalo sa to v nedeľu podvečer. Z budovy, kde pracujem som vkĺzla rovno do autobusu, takže ľadový vietor ma ani nestihol osloviť. Potom ma čakala ešte desaťminútovka po vlastných, počas ktorej  som musela niekoľkokrát presviedčať samu seba, že cesta môjho života nekončí niekoľko metrov od cieľa. Napriek teplému oblečeniu som prišla domov celá premrznutá. Skrehnutú tvár, ruky a nohy som v teple svojho bytu rozmrazovala snáď celú hodinu. A to mi tá desaťminútová cesta trvala sotva šesť minút.

     Večer sa zozimilo ešte viac a (neviem, či v dôsledku mrazov) mne na 48 hodín prestal fungovať internet aj mailová pošta. V pondelok u nás nepremávala žiadna MHD-čka. Po márnom čakaní som bola aj napriek niekoľkým vrstvám oblečenia totálne zamrznutá. Rozhodla som sa zavolať našim a spýtať sa, či nemôžu prísť pre nás (v čakaní ma sprevádzali ešte tri kolegyne). V ovládaní mobilu s prstami v dvojich rukaviciach nie som zrovna preborník, ale keďže mi znovu išlo o život, podarilo sa. Našťastie, otec zrovna išiel niečo vybavovať na aute a tak pre nás prišiel. Trvalo mu to iba niekoľko minút, ale ja už som nemala ďaleko k slzám. Necítila som si ruky ani nohy, celá som bola premrznutá. Proste otras.

     Ja viem, pokiaľ ide o zimu, som strašná citlivka. A to žijem na západnom Slovensku. Na východnom by som určite neprežila. Možno aj toto ľadové počasie aspoň trošku prispeje k môjmu otužovaniu. Ale asi po prvý raz som si uvedomila, že pociťujem skutočný fyzický strach zo zimy.

     Snáď sa mi už nejako podarí prešmýkať sa ku koncu januára.Trošičku sa teším na február. Ani nie tak preto, že dúfam, že sa aspoň trošku oteplí, ale hlavne preto, že je taký krátky. A verím, že v marci sa mi už podarí zachytiť aspoň letmé pohladenie znovuprichádzajúcej jari a znovu pocítim pošteklenie hrejivých slnečných lúčov. Želám sebe aj ďalším teplomilným kvetinkám veľa síl na prežitie zostávajúcich studených dní.