Smrť je všade. Áno, viem. Camelle, mysli pozitívne. Nebuď taká depresívna. Bla bla bla.

Posledné články ma donútili zamyslieť sa nad mojimi starými rodičmi. Dedko mi už nežije ani jeden. Donedávna to boli moje najväčšie straty.

Dedka z otcovej strany som nepoznala. Zomrel v tisícdevätstoosemdesiatomdruhom. Šestdesiatnik. Všetci o ňom hovoria, aký bol skvelý človek. Koľko dokázal, ako to vedel s ľudmi. Bohužiaľ, to je jediné čo viem. Raz sa ho spýtam viac.

Dedko z maminej strany. Dedino. Keď  zomrel, mala som 11. Nemala som s ním úzke puto, ale mala som ho rada. Keď mamka chodievala na dlhšie preč, nechávala ma u babiny a deda. Teda, hovorievalo sa, u babiny. Mala miernu dominantnú výsadu. Mierne dosť. Nemám naňho veľa spomienok. Len zopár.

Ako, keď som došla, otvoril svoju veľkú skriňu priamo pod poličkami a daroval mi nejakú zo svojich guličkových voňaviek. Mužských, ale nie je to malému dievčaťu jedno? Tešila som sa z nich. Občas mi náš pes nejakú z nich zožral, ale dedino mi vždy dal ďalšiu.

Krásne kreslil. Aj ja, keď som bola u nich, som veľa kreslila. Kreslil mi Brunhildu. Väčšinou Brunhildu v potoku.

Nerada som k nim na dlhší čas chodievala. Babina mala nastolený svoj vojenský režim, ktorý bolo neradno porušovať. Pamätám si, ako som uplakaná došla zo školy, na ďalší deň sme mali doniesť razítka urobené zo zemiakov. Dedo ich urobil. Boli super.

Bol introvert, miloval Beethowena. Vášnivý vinohradník. Filozof. Mal strašne rád ich lenivého psa. Predžúval mu jedlo.

A viem, že ma mal rád. Boli sme s ním posledny deň jeho života. Jeho pohreb bol pre jedenásťročné dieťa traumatizujúci.


A tak mi po tom všetko vyvstáva otázka. Čo tu má na tomto svete zmysel, keď to nie je matéria, keď to nie sú peniaze? Sú to vzťahy, budované celý život? Vo vzťahu vždy jeden prvý umrie. A druhý trpí. Pre čo sa oplatí žiť?