/Nebuď hlúpa, chováš sa ako hus! Rozmýšľaj triezvo, nie si nijaká naivka!/ Kričal na mňa ten kúsok hmoty, ktorý mi po dnešku ostal namiesto mozgu v hlave.
Aké krásne by bolo, keby sa do mňa zaľúbil, aké krásne by bolo sa s ním stretnúť, keby mi napísal báseň, aké by to bolo keby... Zakaždým sa to začínalo rovnako, ale boli to len sny. Malé bojazlivé myšlienky klopúce na dvere mojej hlavy, do srdca sa už dostali. /Hlúpa hus! Ponižuješ sa ani čoby si tým niečo mohla dosiahnuť. Robíš zo seba chuderu, klaniaš sa mu ako modle. Hore hlavu! Ty nikdy nekľačíš na kolenách, neplazíš sa. Vstaň!/ Nakopala ma do zadku moja hrdosť. Hanbila som sa priznať si, že je to pravda, že ho slepo obdivujem a ešte mu to aj dám na vedomie. Aké stupídne. Teraz má nado mnou prevahu a ja sa plazím, aby si ma všimol.A celé svoje ja som zakopala pod vŕbu v mojom duševnom lese. Čím ho chcem zaujať, keď ma tak omamuje, že zabúdam na všetko, čím by som si ho mohla pritiahnuť? A práve teraz by som to potrebovala. Och, ako dokonale je vymyslený zákon schválnosti.
A on má takú prevahu, totálne si ma podmanil. Otváram sa akoby som sa preto sama rozhodla. A pritom strácam všetku svoju dôstojnosť.
Neverím, že som mohla nechať padnúť tie vysoké múry tak rýchlo. A teraz? Stojí za nimi malé, bojazlivé, nezrelé stvorenie podobné dieťaťu. Toto zo mňa zostalo po jeho náhľade dnu. Rozsypali sa pred ním všetky moje zábrany. Ostala som najá, nechránená, vyzliekol ma jediným pohľadom a na krivkách môjho odhaleného tela sa skvela čistá, nedotknutá, šlachetná duša. Moja duša. Cítila som, že bola v jeho rukách. Jediným dotykom mohol všetko začať alebo skončiť. Ale on nenačiahol ruku a nespočinul ňou na mne. Iba sa na mňa usmieval. Aký to bol horký pocit. Hľadieť na ten úsmev. Tvár sa mi skrivila do bolestnej grimasy. Bol to srdce-lámajúci úsmev. Úsmev brata na sestru, otca na dcéru, kňaza na svoju ovečku. Aké čisté, priezračné, ako voda, ako on sám. Prešiel okamih. /Zastav to skôr ako sa pripravíš o všetok rozum!/ Zaznelo mi niekde z útrob. Poslúchla som a nahádzala na seba handry, ktoré ma ešte pred chvíľou chránili. V mysli som začala budovať múry odznova. Vyššie, nepreniknuteľné. Nech ma raz znova niekto nezaskočí. Za múrom sa odrazu trpko usmievala žena. Decentne upravená s trochu šialeným výrazom v tvári. /Ako za starých čias./ Spokojne si povzdychla hlava pracujúc na mojej obnove. Prešiel ďalší okamih.
Od toho dňa som mu už nikdy nedovolila nazrieť na to nevinné dieťa, na ohnivého vtáka trepotajúceho za mrežami klietky. Zaškerila som sa. Som silná, dokážem všetko čo si zaumienim. Odrazu som svoj výraz zbadala v zrkadle. Na moje prekvapenie, výraz mojej tváre pripomínal dohonenú gazelu pripravenú stať sa obeťou a zachovať potravinový reťazec.
Stratila som ho. Teda, stratila som to málo čo som mala. Nikdy som sa nedozvedela či to bola chyba. Moje vnútro mi nehovorilo nič. Malá rastlinka v útrobách lesa šepkala, že by mi bolo bývalo lepšie nebyť mojej neprístupnosti. Odstavila som ju od vody a nechala zvädnúť. Lebo mala pravdu.


2. verzia

Odhodila som všetky masky, klietky, šaty, všetko čo mi prekážala v tom, aby som bola sebou. Ostala som len ja. Ohnivý vták, nevinné dieťa. Lietala som si svetom, niektorí si pred mojim jasom zakrývali oči, iní sa skrývali pred mojim iskrivým pohľadom. A niektorí ma prijali Otvorili srde mojim tlejúcim farbám. Privinuli si ma ako dieťa. Mala som rodinu. A už som sa nikdy nemusela utiekať k svojej neprístupnosti. Výnimočná som aj bez nej. A tak ma vidia teraz aj iní. Výnimočnú. :)