Začiatkom decembra som mala narodeniny. Nemám ich s kým oslavovať (väčšina mojich priateľov je roztrúsená po svete, v iných mestách), a kým som bola ako Wewe, nič som od rodičov neočakávala, skôr som sa bála, že na ne zabudnú a ani ma neobjímu, čo sa párkrát aj stalo.

No Wewe sa na ne chystala už celý mesiac. Týždeň pred si overovala presný dátum a mňa to rozosmievalo. Ona je aprílová, jej narodeniny sme spolu, sami dve, prežili v Banskej Bystrici, kde súťažila v krajskom kole v prednese prózy. Chcela som, aby si ten deň užila bez ohľadu na to, ako sa umiestni, a tak sa aj stalo. Bolo nám fajn :)

  Oslavovali sme aj v mojej triede, prime, upiekla som im koláčik a cez svoju hodinu ich ním kŕmila, dozdobila priamo namieste šľahačkou a asi polovičke sa ušla aj dupľa, ostatní boli sklamaní, že druhé kolo nebude a keďže sa mi zvýšila šľahajda, striekala som im ju priamo do úst. Bolo to veľmi zábavné a aj im sa to páčilo. To bol môj prvý darček - ich rozžiarené tváričky. Myslím, že ten koláč sa mi až tak nevydaril, no oni sa šli pobiť :)

Niektorí mi priniesli čokolády, jeden nezbedník turecký med narýchlo kúpil v školskom bufete, iné dievčatko kávu od maminy, no proste, bol to pekný začiatok dňa. Vo Wewinej triede sme cmúľali lízatká a dohodla som sa s ňou na poobedie. Opýtala sa ma, či môže ísť aj Peťa, bola som rada.

Zakotvili sme v našej čajovni a predstavte si, sedeníčko bolo voľné a vlastne celá čajovňa bola ešte prázdna. Posadali sme si na zem, vyzuli čižmičky a objednali si exotické čaje. Jeden  z nich vraj zvykli kedysi zbierať cisárske opičky v neskutočných výškach, len ja hlava dubová si nikdy nepamätám názvy. Bolo to tuším Purpurové rúcho a Wewe si dala kakavko (čierny čaj s mliekom), Peťa niečo podobné, dojedali sme sa orieškami v čokoláde a klebetili ako inak, o chlapcoch a iných životných problémoch. S Peťou sme boli bližšie ako s inými dievčatami v triede, vďaka recitačnej súťaži, ktorú som spomínala, a kde boli spolu s Veronikou a so mnou. Obe sú z rozvedených rodín a nech mi odpustia, ale myslím, že aj tieto rodinné udalosti z nich vyformovali zaujímavé dospelejšie dievčatá, ktoré zaujíma viac ako oblečenie, šminky a jednotky na vysvedčení, sú vnímavejšia a citlivé. Len neviem, či nedospeli skôr, ako ja kedysi. No stále je v nich aj niečo detské :)

„A kedy si sa prvýkrát bozkávala?“ pýtali sa ma. Rozprávali sme sa o chlapcoch z ich triedy, kto sa im páči a prečo, kto by sa páčil mne, dozvedela som sa, aké majú podľa nich chyby, že niektorí fajčia a iní sú citliví a milí, stále zaľúbení. Cítila som sa, akoby ma prijali do tajného klubu, v ktorom sa dokonca konala aj vankúšová vojna :).

„Peťa má super mamu, sú ako kamarátky...“ započula som zrazu od Wewe, a pritom premýšľala, čo jej chýba? Wewe neváhala a opísala ich vzťah, asi je v tomto veku dôležité s deťmi hovoriť aj o ich láskach, ak to sami chcú, vnímať ich ako dospievajúce dievčatá, ktoré vnímajú niektoré veci inak ako dovtedy. Netuším, ľahko sa zamýšľa niekomu, kto nemá dieťa.  Rozhovory pokračovali ďalej a cítila som sa veľmi príjemne, verím, že aj moje dve malé kamarátky.

„Naša trieda nie je dobrý kolektív, robia sa tam skupinky a niektorí to nevidia. Žalujú na seba triednej a niežeby si skôr pomáhali, veď vedia, ako potom reaguje a tresce celú triedu,“ začala rozumne Peťa.

„Nedalo by sa niečo na slovenčine urobiť? Napríklad napísať slohovú prácu a nech to tam všetci nahlas čítajú, veď nemôžu odmietnuť, ak im to prikážeš...“ navrhla Wewe.

„Myslím, že je to skvelý nápad, máte písať slohovú prácu, aj keď ide o opis, môže sa opísať kolektív a problémy, ktoré v triede cítite, čo by ste zmenili a ako, hm?“ súhlasila som, a tak sa aj stalo. Dohodli sme sa aj na písaní vianočných pozdravov, len tie mi bohužiaľ nevyšli tak ako som chcela a ani rozoberanie triednej situácie nedopadlo podľa mojich predstáv, no snáď to celú triedu posunulo aspoň o krôčik ďalej.

„Moja sestra sem chodí na vodnú fajku a chcela by som jej jednu kúpiť na Vianoce.“ prezradila v jednom okamihu Wewe.

„Hiiii a to ťa tu nechajú fajčiť?“ skôr s potuteľným smieškom som vyzvedala, potiahla si možno raz, dvakrát. Vysvetlila mi celý postup zostrojovania vodnej fajky, ktorý poznala od staršej sestry a vedela som, že sú aj beznikotínové náplne, a tak padlo jedno nevyslovené želanie, keďže Peťa ani ja sme nikdy v živote vodnú fajku nefajčili. Vyslovila som ho nahlas:

„Tak čo, dáme si jednu?“ provokovala som, aj keď som dopredu poznala odpoveď, len som znovu nechcela urobiť nejaký prešľap v tom, čo sa nazýva výchova. Šla som zistiť, ako to funguje a či je to škodlivé a iné podrobnosti dopredu, k čašníčke.

 Všetko bolo pripravené, a tak sme potajomky ťahali a vydychovali do vzduchu voňavé jahodové obláčiky. Sledovali uličku k našej oáze pôžitkárstva či sa neblíži niekto dospelý a zodpovednejší, viac som sa bála ja ako ony dve a zažili sme pritom veľa srandy, najskôr to totiž nešlo rozžeraviť ani čašníčke.

Viem, že im cigarety našťastie nevoňajú a toto sa mi zdalo nevinné. Ak by aj niekedy začali fajčiť, snáď budem pri tom, tiež som fajčila a Wewe mi sama povedala, že keď sa niekedy opije, chce, aby som bola pri tom. Hm, tak teda uvidíme.

Z čajovne sme si to namierili do reštaurácie, trošku papkali a čakali na mužíčka, ktorý sa k nám neskôr pridal. Boli to moje najkrajšie narodeniny.

© Dionea