"Ako možno brať vážne dvadsaťpäťročných, ktorí nemyslia a nesnívajú o inom ako o materálne?" 

(Perec, 1965, Doslov, s.153)

 - - -

Linda kráča po ulici, je mokro, všade samá mláka. Ulicu rozveseľuje klopotaním čiernymi čižmičkami na vysokých podpätkoch. Dážď okolo nej tvorí zrkadlové steny. Stráca sa medzi nimi, bez toho, že by to tušila. Krištáliky vody pohlcujú všetko. Iba zvuk podpätkov našepkáva, že niekto kráča oproti.

- - -

Rozhodla som sa veriť tieňom a fantómom - všetkému čo nemožno chytiť. Pretože všetko čo chytím sa mi rozpadne v rukách. Premení na prach.

Keby sa materálno dalo počítať na istoty - v čakárni, na prednáške, v autobuse, na ulici - koľko z vás by malo ešte svoj tvar? Koľkí by zmizli z obrazu? Jemný šum, ako keď telka nechytá obraz. Cvak a nie som tu.

Každá nezávislá existencia je len prchavým momentom.

- - -

Svet sa mi pred očami rozpolil na dve časti. Sú neviditeľné, pretože sa navzájom nevidia.