Včerajšie noviny Pekelné horúčavy, dve tehotné, skoro dospelé modelky, kopec osudov natlačených na recyklovaný papier v náklade milión kusov. Duplikované šťastie, smútok, zrada, bolesť, horoskop, TV program a rady pre záhradkárov. A na toto všetko kvapka po kvapke dopadá môj život. Červená zmes všetkého, čo som si stihol prežiť. Tie noviny si pamätám celkom jasne. Na prvej strane príliš krásna žena, ktorá má príliš veľké starosti s minulou nocou. Aspoň na titulke. Keby tak vedela, že jej vybielený úsmev ničí červený fľak mojej krvi. Moje telo váži asi tonu a nevládzem sa ani pohnúť. Mohol to byt tak produktívny večer! Veľa drinkov a zabúdania na veľa večerov a len jednu ženu. Ublížila mojej podstate, môjmu egu. Zúril som, bolo mi strašne. Prečo som ja debil musel baliť tu neznámu v bare?! Ego znova zvíťazilo nad zdravým rozumom. Nespomínam si, aj keď to je celkom relatívne, že by spomínala snúbenca. A už vôbec nie fakt, že je ako chladnička – veľký, nasraný a dosť chladný. Prečo som sa len musel biť? Chuťou po samodeštrukcii to asi nebude. Možno som len túžil cítiť bolesť, vedieť, že ešte žijem. Dostať do mojej hlavy signál, že prerazený nos naozaj bolí a bezcitnosť je len slovo vykričané v jednej hádke. Už to viem! Nie som bezcitný. Aj keď to v zásade neznamená, že keď cítim bolesť, mám city. No niekde začať treba. Olympijské hry a vzpieračská súťaž. Športovec pripravený na jediné - uniesť ťarchu ktorú mu naložili. Maximálne sústredenie. Vôbec neváha, verí si. Ešte rýchlo skontrolovať funkčnosť každého svalu svojho tela a je tu tá sekunda. Môj posledný pohyb. S námahou sa obraciam na chrbát. Tá váha ma úplne dostala. Zvíťazil som. Aj keď myslím, že víťaz je práve teraz dosť mizerné slovo. Odlepil som tvár od modelky, poslednou kvapkou krvi som ju ešte pozdravil a nikdy viac som ju už nevidel. Kontrola spojenia. Počujeme sa? Počujeme! Moja hlava pracuje na 1000 percent. Telo ale pomaličky odchádza. Ruch nočnej ulice počujem tak zreteľne, že ma to až prekvapuje. Symfónia opätkov neznámych žien, tiché veľmi ekologické autá majiteľa pizzerie, pár, ktorý sa háda o niečom podstatne nepodstatnom. Nad hlavou mi z okna hrá známy song. Prečo si kurva neviem spomenúť na názov?! Už to asi ide dole vodou. Počujem každé slovo textu aj ten starý, dobre temperovaný klavír. Len nič nevidím. Rozmazaný pohľad v obrysoch. Asi ako keď som ako malý chlapec nosil dedove okuliare do diaľky. Mliečny svet bez ostrých hrán. Bez presne tých najostrejších hrán, ktoré mohli a aj veľmi rady zraňovali. Bolo mi to celkom jedno. Svet okolo mňa utekal rýchlosťou o ktorej som predtým ani len netušil. Koľko vecí by som ešte mal stihnúť? Miloval som už vôbec? Stovky otázok mi behali hlavou. Mať tak mobil. Možno by som niekomu zavolal. Mame, Suzie alebo Saške? Neviem. Len tak niekomu by som povedal, že už idem. No teraz môžem len myšlienky ukladať do pamäťovej karty z ktorej sa pomaly stráca život. Chýba mi! Možno by ma mohla zachrániť, možno cíti, že sa niečo stalo. Suzie, teba som miloval! Prečo som jej to nikdy nepovedal? Ty zbabelec jeden posraný! Kde si stratil všetku svoju odvahu, keď si mal možnosť byť šťastný? Na nadávky už je ale neskoro. Všetok čas mi pretekal pomedzi prsty a vpíjal sa mi do kože ako letný dážď, ktorý zmýval moju životnú energiu, krv a to všetko okolo. Boh chcel asi upratať predtým ako sa to skončí. Zmyť vinu a moje hriechy. Do hluku toho dažďa hrajúceho niečo smutné na moje telo, kovový smetný kôš a malú plastovú striešku obďaleč, som začul kroky. Pomalé, nie veľmi hlučné. Haló! Ste v poriadku!? Počujete ma!? Obligátne otázky, keď nájdete niekoho v kaluži krvi, na ceste za veľkým kontajnerom s nápisom: VÁŠ ODPAD, BUDÚCNOSŤ ĽUDSTVA. Ten nápis si pamätám ešte z doby pred prvým úderom do tváre. Majiteľ smetiarskej spoločnosti musí byť príma chlap. Chcel som odpovedať. Povedať hlasu že áno, že som v poriadku, len že moje telo už odmieta žiť. Že ináč sa nič nedeje. Počkať. A prečo ten hlas nekričí, nepanikári? Niekam neuteká? Nevolá 112? To vážne mám také šťastie, že z celého mesta ma nájde žena, ktorej je celkom jedno, že umriem? Doriti. Vyvalený na asfalte som čakal čo sa bude diať. Nič ma nebolelo, len som sa necítil celkom svoj. Do dažďa zafúkal vietor a privial jej vôňu. Voňala ako augustové ráno tesne po východe slnka. Sviežo, čisto, krásne a tak trochu sladko. Nemusela ďakovať žiadnemu z módnych guru, ktorý prepožičiavajú svoje mená flakónom a obalom parfumov. Voňala ako žena. Ako človek. Prirodzene krásne. V tej chvíľke som zacítil jej dych veľmi blízko mojej tváre. Vzrušilo ma to! Neviem či aj navonok, no v hlave mi búchal bubon na poplach. Všetky predstavy sa sústredili na tu vôňu a teplo jej dychu. Nenápadné podväzky, červený rúž, sukňa. Sekretárka, možno riaditeľka a možno len obyčajná pekná žena. V teplákoch a teniskách po obvyklom okruhu okolo bloku. Vyznávačka punkovej hudby. Obyvateľka planéty vo veku 0-100 rokov. Neočakávane som začal závidieť nevidiacim ľuďom. Oni poznajú ozajstnú krásu. Tí ktorí nikdy nevideli nemajú problém s tým spoznať ju na míle. Ľudia to majú v sebe od nepamäti. To len my, bežní smrteľníci, máme všetky zmysly. Myslím, že často na škodu. Žiadna farba vlasov, vek, vrásky, či ešte primladá pleť. Módne či staromódne handry. Vôbec nič. Len ruka, ktorou ma držala, jej hlas a vôňa. Jej prítomnosť. Už mi to je úplne jedno, umieram a je mi to fuk. A vtedy mi to došlo. Umieram a konečne to chápem. Malý princ! Konečne chápem krásu. Ľudskú krásu, nie len tú ženskú. Umieram s pocitom, že dážď, ktorý mi kropí tvár je krása akú vie stvoriť len príroda. Tá istá príroda ktorá mi tečie v žilách a rozbúchava srdce neznámej pri mne. To najkrajšie a najdôležitejšie je očami neviditeľné. Východ slnka. Lúče opierajúce sa o moje viečka. Tak veľmi som zatúžil si ho ešte užiť. Bol som blázon. Žil som a pritom... vôbec som nežil. Tu zomrel blázon! Toto napíšu na stenu tej budovy oproti. Všetkým príliš vážnym ľuďom na výstrahu. Je koniec! Niečo silno buchlo. Strhol som sa. Otvoril som oči a horko ťažko zaostroval. Známa miestnosť, známa posteľ a neznáme kusy oblečenia po zemi. Som doma. Chvalabohu! Trošku vystrašený ale celkom vyrovnaný a triezvy vstávam z postele. Na zemi pár topánok od známeho návrhára. Počujem sprchu. Otváram kúpeľňu. „Dobre ráno!“ „ Ahoj, dobre aj tebe dovolila som si dať sprchu, nevadí? Asi sa ti snívalo niečo pekne tak som ta nechala spať,“ usmiala sa. „Nie, to je v poriadku, ako doma.“ Zatvoril som dvere kúpeľne a neveriacky sa vrátil späť do postele. Ďalšia neznáma z minulej noci. Tá nevie nič o mojej kráse o mojej krvi, tme a svetle. O vôni a včerajších novinách. SUZIE. Naťukal som do mobilu a bez váhania stlačil "call" .Číslo, ktoré voláte je dočasne bla bla bla... Sranda. Ešte aj operátor vie, kedy a kde má sieť fungovať. Veci sú skrátka vždy tak ako majú byť. Alebo? V prázdnom riadku blikal čierny kurzor pravidelne, akoby rátal sekundy a pripravoval sa na písmena z mojej hlavy. Každé dvere na ktoré zaklopeš majú aj schránku či škáru na vhodenie odkazu. Na zanechanie pár písmen, ktoré vysvetlia všetko podstatné. Tých písmen bolo teraz sedem. ĎAKUJEM. Send.