Naše stretnutie bolo náhodné. Čakali sme v ambulancii detského lekára. Ticho prerušoval len občasný kašeľ malých detských pacientov. Môj Miško si Filipka všimol ako prvý. Chodil totiž úplne inak ako ostatné deti. Nedošľapoval úplne na päty a viac menej sa pohyboval na špičkách. Vyzeral pritom, akoby sa zeme ani nedotýkal. Na hlave mu neposlušne sedela teplá pletená čiapka. Vôbec mu nepristala, na svoj vek 7 rokov, vyzeral totiž oveľa staršie. Díval sa na svet už očami dospelého dieťaťa. Ticho pozoroval osadenstvo čakárne. Neprišiel sám. Za ním pricupkala drobná žienka, jeho mamička. Vyzerala unavene. Viditeľne sa na neho hnevala, že ju nepočkal.

Dvojica sa usadila hneď vedľa nás.  Chlapci sa hneď skamarátili. Aj napriek tomu, že bol môj Mišo od Filipa o tri roky mladší, hneď sa mu zapáčil. Na spoločný rozhovor mali more času. Čakáreň už vtedy praskala vo švíkoch. Potešilo ma, že sa chlapci spriatelili. Spokojná bola aj Filipkova mama. Jej smutné oči sa začali konečne trocha usmievať. Miško bol niekedy až príliš introvertný, a tak nezvyčajne čulá komunikácia medzi chlapcami ma milo prekvapila. O chvíľu sa mi prihovorila aj jeho mama.

V krátkosti mi vyrozprávala ich príbeh. Filipko sa jej narodil až po štyridsiatke. Viacero, neskôr zistených diagnóz, viditeľne zmenili chlapcov život. Prvýkrát sa postavil na vlastné nohy až vo svojich šiestich rokoch. Pre ich rodinu to bola obrovská radosť. Po dlhej dobe sa na ich tvárach konečne objavil nefalšovaný úsmev. Ich dlhoročná námaha teda nebola zbytočná. Úspech sa predsa len dostavil. Filipka to v jeho živote posunie určite ďalej. Postupne si nachádza nových priateľov. Je to nadmerne inteligentný chlapec. Miško ho pozval aj k nám. Odvtedy je ich vzťah úprimný a veľmi pozoruhodný. Často ich ticho pozorujem a moje srdce sa pritom usmieva. Mali priatelia si tak navzájom dokážu zaujímavo obohacovať svoj nádherný detský svet.