Vo svadobný deň zobudili Edith skôr než inokedy zmysly vyplašené zvláštnou povahou svetla: bolo tvrdé, biele, tiesnivé s prísľubom nemilého prekvapenia v zálohe, úplne iné než zrelý slnečný svit, na aký sa spoliehala. Vzala to ako zlé znamenie, a to vytrhnutie zo spánku bola tiež predzvesť, lenže čoho - to sa nedalo povedať, ba ani pomyslieť. Do tretice zazrela náhodou svoju tvár v zrkadle toaletného stolíka a zľakla sa, aká je bledá a prepadnutá. Už nie som žiadna mladica, povedala si, to je moja posledná šanca. Penelopa má pravdu. Najvyšší čas rozlúčiť sa s nádejami, s tými nádejami, s ktorými som sa narodila a pre ktoré som žila. Po čom celou dušou túžim, nikdy mať nebudem. Vylúčené. Už je neskoro. Ale ešte sú tu pre útechu všetky potešenia toho, čomu sa hovorí zrelý vek: príjemný partner, pohodlie, patričná dovolenka. To sú rozumné vyhliadky. A ja som vždy bola rozumná žena. V tom sme všetci zajedno.

Mohol by jej hádam niekto iný lepšie zaručiť bezpečnú a bezstarostnú budúcnosť ako Geoffrey Long, ten dobrý človek, ktorý sa po matkinej smrti cítil tak osamelý a ktorého s ňou spárovali vtedy na tom nedávnom večierku? Len veľmi nevinný muž, myslela si, mohol brať úlohu tradičného nápadníka tak vážne; a ako hlboko zapôsobil na všetkých, hlavne na Penelopu, ale nakoniec aj na Edith, svojou oddanosťou, veľkorysosťou, večnými kyticami, starostlivosťou, a naposledy chmúrnym opálovým prsteňom po nebohej. Ponúkol jej hotový život: nový domov, kam sa presťahuje, nových priateľov, dokonca aj chalupu na vidieku, prepych, na ktorý by sama od seba nikdy nepomyslela. A bol to pohľadný muž, aj keď mal trochu staromódne názory: napríklad bol proti tomu, aby ženy pracovali, a dobiedzal do nej kvôli množstvu času, ktorý vynakladá na svoje knihy. V jeho dvorení bolo čosi milo priamočiare, skoro komické. A každý hovoril, ako dobrý bol ku svojej matke. Každý hovoril, aké terno urobí jeho manželka. Každý hovoril, aké terno urobila Edith. Penelopa to hovorila s prízvukom ľahko podráždeným, ktorý naznačoval, že ona by si to terno vedela vážiť viacej. Každý Edith pripomínal, aké ju stretlo šťastie, pripomenula si pri pohľade na tú prepadnutú tvár v zrkadle nad toaletným stolíkom.

Urobila si kanvicu silného čaju, a kým sa vylúhoval, otvorila kuchynské dvere, aby sa pozrela na záhradu. Ale protivný vetrík jej posypal členky sprchou prachu, dvere sa ustavične zatvárali a trhali to divné svetlo, až sa zdalo, že je pod mrakom, aj keď na oblohe žiadne mraky neboli, a že sú spretŕhané veci stále samozrejmé. Ako tento domček, tak dlho jej kráľovstvo, škrupina, v ktorej písala a písala, tichý a slnečný za pustých doobedí, kým prišli deti zo školy a zabočili do iných vrátok. Tie ospalé poobedia, kedy pálčivé slnko opierajúce sa do okna za jej chrbtom len popoháňalo búšiace prsty k neúnavnému tancu, akoby boli nadané nezávislým životom. Slabnúce svetlo akoby ohlasovalo vyčerpanie, ktoré ju privádzalo zasa k sebe; uvedomila si stuhnuté ramená a ľahký kŕč v zápästí, rozstrapatené vlasy a ulepené ruky, a pohla sa v nej ošklivosť, akoby sa bola oddávala orgiám, zatiaľ čo sa deti vracali zo školy domov. Vstala a zišla do kuchyne a otvorila zadné dvere, a vdychovala božský, normálny vzduch, a čakala, kým sa začne variť voda v konvici. Čaj si brala do kúpeľne, malej, holej, bielej, kde zo seba zmyla únavu dňa a jej sadlinu a nechala na vešiaku prosté bavlnené šaty, v ktorých pracovala, akoby svoje denné penzum - tú pokútnu výrobu matérie pre prežitie nie nevyhnutnej - mohla plniť len v rúchu celkom neokázalom. v spálni, chladnej miestnosti, pretože tam svietilo slnko len doobeda, a ešte nakrátko, sa starostlivo ustrojila a vykartáčovala si vlasy, ako jej bolo vštepené kedysi v dávnoveku, vyčesala si ich do uzla s bezmyšlienkovitou zručnosťou, a keď vážne preskúmala v zrkadle, či sa môže ľuďom ukázať, vrátila sa dolu, naliala si ďalšiu šálku čaju a cítila sa konečne spôsobilá ku vstupu do záhrady.

Po záhrade sa mi bude cnieť zo všetkého najviac, myslela si, aj keď vlastne nebola žiadna záhradnica. Väčšinu práce zastal zamĺkly a tvarohovo bledý pomocník od zeleninára; nedostatok slov vynahrádzal citom pre rastliny a usilovnosťou, s ktorou sa o ne staral. Prichádzal trikrát týždenne na poludňajšiu prestávku a ona mu nechávala stáť obed v kuchyni na stole: jeho bledosť jej robila starosti, a tak sa snažila vzbudiť v ňom chuť do jedla, a on to bral vážne, a pretože cítil, že jej na tom záleží, prehĺtal jej lahôdky, hoci by bol mal radšej syrový rohlík a fľašu piva. "Tak ja už idem," zavolala ona. "Peniaze sú na kredenci." Lebo peniaze obom pripadali ako niečo iné, takmer nesúvisiace s láskyplnou prácou, ktorú obaja spoločne vynakladali na udržiavanie domu.

Naozaj jej bola záhrada len zavčas ráno a večer, keď mala po práci a len si hovela na ozdobenej liatinovej lavičke, mimochodom značne nepohodlnej, dare od Geoffreyho, ktorému bolo jej staré rozhegané prútené kresielko na smiech, a pozorovala, ako sa slnko stráca za živým plotom, a tešila sa zo zostrených vôní. Tou dobou, ak tam bola (ale ona tam bývala deň čo deň), za ňou chodievalo susedovie dievčatko, dieťa krásne, až srdce zvieralo, na šťastie a prostotu ktorého už teraz vrhala tieň ťažká vada reči; prekĺzlo plotom, aby jej dalo dobrú noc. Edith sa dívala, ako dievčatko zápasí so slovami, až sa celé chudé telíčko krúti v kŕči, a keď konečne zo seba vetu dostalo, usmiala sa naň, ako keby prevravelo úplne zrozumiteľne; pohladením zastavila šklbanie hlavičky a zašepotala: "Dobrú noc, zlatíčko. Krásne sa vyspi." Pobozkala dievčatko, už upokojené, a poslala ho do postieľky.

Večery boli menej zaujímavé. Zašla za Penelopou, aby vypočula novinky dňa, skromne sa navečerala a polovicu večere schovala Terrymu na obed, zaliala kvety a skoro, veľmi skoro chodila spať. Niekedy bolo ešte svetlo a ona už ležala, ale pretože ju svetlo tak vábilo, koľkokrát odložila knihu a pozorovala, ako deň pohasína, mení farbu, až konečne zošedne a prestane byť zaujímavý. Potom bol čas k spánku. Jej posteľ bol úzka, biela, prostá. Pri prvom pohľade na ňu sa Geoffrey, statný muž, neubránil trhnutiu a neskôr o tom neraz dobromyseľne žartoval. Penelopa mu prízvukovala: jej posteľ mohla pokojne pojať štyroch dospelých a mimo prevádzku bola posiata nespočetnými vankúšikmi, ktorých obliečky z najrôznejších materiálov hlásali svetu: "Hľa, ako výnimočne ženská to bytosť!" Niektoré ženy si stavajú oltáre, myslela si Edith, a dobre robia. Aj keď ja by som to asi nedokázala.

Tak či tak na Montagu Square, v byte, kde predtým žil Geoffrey s matkou, bolo už nachystané lôžko manželské a čo nevidieť zaujme aj ona svoje miesto na území elegantnej spálne, ktorej farby sa jej tajne zdali príliš ostré. Vybrala ich síce sama, bohužiaľ za pomoci Penelopy, ktorá s ňou prešla niekoľko vybraných obchodných domov a držala jej pritom prednášku o spôsoboch, ako získať muža.

"Nesmieš zo seba robiť takú kláštornicu, Edith," podotkla niekoľkokrát. "V cele sa ti žiadny chlap nebude cítiť dobre. Musíš mať pochopenie pre jeho potreby." 

Edith bolo v tom bezvdzuchom svete na omdletie, naviac sa cítila previnilo, lebo Penelopa si brala záležitosť omnoho viac k srdcu než ona, a tak nakoniec podľahla jej naliehaniu a tiež vychrtnutej tvári predavača, ktorého pripravili o obednú prestávku, a vybrala zlatavý prehoz cez posteľ a zlatavé uteráky do ich tmavozeleno vykachličkovanej kúpeľne a dve saténové prešívané deky farby škoricovej. Všetko bolo nové a pekné, ale jej sa zdalo, že tie prikrývky pohlcujú svetlo a sú nejapne pánovité. Nedokázala si predstaviť, ako sa do tej izby uchýli po dni strávenom písaním, alebo že si poobede zdriemne na tej nádhernej posteli s vypleteným čelom. A tiež detí bolo na Montagu Square riedko a nebola tam žiadna záhrada, takže keď dopíše, bude mať jej deň celkom iný rozvrh. Lenže ona už nebude písať. Snáď už celkom prestane písať. Povedie život, aký v jej predstavách viedli ostatné ženy: bude nakupovať, variť, organizovať večierky, chodiť s priateľmi na obed. So všetkými, kto ju tak láskavo pozývavali na svoje zábavy a ktorým doteraz oplácala len pozvaním, aby sa prišli pozrieť na jej záhradu. Mám staré dlhy, povedala si toho dňa, kedy s bázlivou radosťou pozerala na svoju novú priestornú kuchyňu. Iste si hovorili, že nepoznám móresy. To sa musí zmeniť.

A zmenilo sa. Nikto sa na ňu nehneval. Naopak, všetci boli nadšení. David sa smial jej novej srdnatosti a doberal si ju tajným milencom. "Určite si zamilovaná," povedal jej. A ona si netrúfla porušiť nepísanú dohodu medzi nimi a nepovedala, čo chcela povedať, a prepásla tak navždy svoju príležitosť. A keď ju jedného dňa na vernisáži, kam prišla s Penelopou, vzal tajne za ruku, viedla jeho palec k svojmu prostredníku, až pocítil obrúčku škaredého prsteňa Geoffreyovej matky: stuhol, ale nepovedal nič. Čo mohol hovoriť? Žiadny sľub sme si nedali. Neskôr ten istý večer pri ich poslednom stretnutí jej vtisol tvár do krku a zamumlal: "Myslíš to vážne?" A ona to myslela vážne, pretože niekedy neprichádzal príliš dlho. A pretože jej to nevyhováral. Ale o mesiac neskôr, vo svoj svadobný deň stála v kuchyni ponorená do myšlienok na to, čo všetko mu ešte nepovedala.

Pri cvaknutí kľúča sebou trhla. Pani Dempsterová, jej nepravidelná pomocnica v domácnosti, čerstvo učesaná, zružovená, veľkomyseľne triezva, na ňu hľadela v ustrnutí. "Vy ste ešte neni oblečená?" žasla. "Ale vykúpaná hádam už dúfam ste."

"Prečo?" spýtala sa Edith. "Koľko je hodín?"
"Je desať," povedala pani Dempsterová pomaly ako k dieťaťu. "Desať hodín. O dvanástej máte svadbu, spomínate si? A jak neviete, prečo som tu, tak dôvod je ten, že mám dozreť na dievčatá, čo prídu nachystať jedlo pre studený bufet. Hádam si spomínate. Pokiaľ vám to náhodou vypadlo z mysli, po obrade sa sem vrátite na malé pohostenie, a až potom sa vznesiete do oblakov."

Naťahovala si nepoškvrnené montérky s hlučným funením, akoby len pomyslenie vyvádzalo z miery jej nervy, notoricky nevypočítateľné. Muži boli jej skaza, vyznávala nad nejednou šálkou kávy. Výkonnosť mala nepatrnú, Edith ju podozrievala, že u Penelopy sa namáha viacej, uznávala ale, že s Penelopou si tiež viacej užije. Penelopa a pani Dempsterová mali naozaj niečo spoločné: ich reč sa točila výhradne okolo mužov, ktorých, ako sa zdalo, mali a nemali v láske rovnako. Takže keď pani Dempsterová povedala: "Tak do toho, miláčik. Choďte sa vykúpať a ja vám zatiaľ uvarím silnú kávu a tú potom pri obliekaní vypijete," vhŕkli Edith do očí slzy, až sa musela otočiť. Láskavosť ľudí, pomyslela si. Nečakaná láskavosť.

Zatiaľ čo ležala vo vani, počula, ako sa domom rozlieha hlas pani Dempsterovej komandujúcej čatu mužov. Kdesi pod ňou zarinčali skladané debny šampanského. Rozruch s dohľadom na prípravy odsunul do úzadia sľúbenú kávu: domček sa otriasal pri vpáde kvetinárov a dievčenského zboru, ktorý mal okupovať kuchyňu a začať s výrobou špargľových trubičiek, šampiónových taštičiek a syrových placôčok, pomarančových tortičiek s rumovou polevou a nákypu Nesselrode. 

"Nákyp! Neblázni!" povedala Penelopa. "Matka ho mala rada," odrazila ju Edith a pomyslela si, že pre matku by tento sobáš znamenal mezalianciu. Dievčatá sa pištivými, ale prísnymi hlasmi dožadovali ďalších váz, alebo na seba vrieskali: "Pohni sa, Sára! Ak chceme stihnúť ešte tú Tregunter Road, tak musíme vypadnúť o jedenásť tridsať. Ach, káva! Vy ste anjel, pani Dempsterová. Sára, káva!" Náhle došlo k úplnej zástave činnosti, ako by sa oddiel rozhodol vyčistiť pole. Ale keď Edith vošla naspäť do spálne, našla na toaletnom stolíku šálku kávy a tanierik so sušienkami, tie musela pani Dempsterová priniesť so sebou, lebo Edith sa nepamätala, že by bola nejaké kupovala. Vzala si sviatočné pančuchy a krásne šedivé saténové kombiné. Svojho času odmietla Penelopinu ponuku, že dozrie na jej svadobné šaty, a vydala sa neznámymi autobusmi až do ealingu k letitej poľskej krajčírke s peknou šedomodrou látkou zo zmesi hodvábu a vlny. A teraz tu stála vo veľmi vierohodnom chanelovskom kostýme s kabátikom olemovaným modrobielym chvostíkom. Z rúk pani Wienawskej vzišla tiež jednoduchá blúzka s okrúhlym limčekom, na ktorú si zavesila perly po tete Anne, svoje jediné veno, jedinú pripomienku na rodinu. Mala modrobiele topánky s trochu príliš vysokými opätkami a v ruke biele rukavice. Odmietla si zobrať klobúk, ale uzol posunula trochu vyššie ako obvykle, a keď sa pozrela do zrkadla, bola so sebou spokojná. Vyzerala elegantne, vyrovnane. Dospelá, pomyslela si. Konečne.

Začal sa v nej rozlievať prvý raz v tomto dni slabý pocit radosti, a keď zišla zo schodov, tkvel jej na tvári prívetivý a naivný úsmev. Sára a jej družky (Kate? Belinda?) na ňu nemali čas a pani Dempsterová bola pri kuchynskom stole zabratá do hlbokomyseľného rozhovoru s Penelopou. Penelopa, ako si Edith so záujmom všimla, mala na sebe očividne nákladné šaty z imprimé hodvábu a obrovský červený slameniak, ktorého krempa sa jej vlnila okolo hlavy, na jednej strane siahala cez tvár skoro až na rameno. 

Z početných skladov a záhybov sa linula silná vôňa, povestné mamičkine briliantové náušnice boli na svojom mieste, dotýkané čas od času prstami s dlhými karmínovými nechtami. Tento úbor pani Dempsterová plne schvaľovala, lebo bol žiarivo svadobný, aj keď sa podivne vynímal medzi mocnými, odžínsovanými bokmi dievčat usilovne natáčajúcich na varešku mandľové koláčiky. Nech už Penelopa s pani Dempsterovou rozoberali hocičo, okamžite to nechali a Edith zistila, že je predmetom ich strohého a takmer odosobneného skúmania. Kto si dnes odnesie palmu? hovorila si so záujmom skoro rovnako odosobneným. Penelopa so svojou vykričanou znalosťou toho, čo majú muži naozaj radi, alebo ja, požehnaná iba géniom svojej poľskej krajčírky? Keby tu bol nejaký muž, mohli by sme si zahrať na Parisov súd. Lenže keby tým mužom bol Geoffrey (a teraz už to ani nikto iný byť nemôže), vymyslel by si niečo prijateľne galantné pre všetky.

Ticho prerušila jedna z dievčat, ktoré s prekvapivou rýchlosťou hotovali ich svadobné pohostenie. "Vyzeráte bezva," povedala. "Počujte, čo keby ste sa teraz odsunuli, lebo my to chceme zobrať pekne zostra a ešte po sebe upratať. Veľa šťastia a vôbec," dodala.

Tak bola Edith nútená prechádzať sa po záhrade, zatiaľčo Penelopa a pani Dempsterová ďalej dozerali na dievčatá v kuchyni a dúfali, že si Edith uvedomí, že sa u nej také šťastie nedalo predpokladať a že si ho ani tak celkom nezaslúži. "Večne ako v mátohách," podotkla pani Dempsterová, "ako prežíva tie svoje romániky. Ja si niekedy hovorím, či vôbec chápe, o čo kráča." Penelopa sa rozosmiala a Edith, ktorá to zazrela otvorenými kuchynskými dvermi, si hovorila, či by sa s ňou nemohli o tú zábavu podeliť. "Dievča zlaté," stačila ešte začuť Penelopu, "romániky prežívam ja. Divím sa, že ma ešte nedala do žiadnej knihy." Ale dala, pomyslela si Edith. Lenže ty si sa nepoznala.

Cítila sa však unavená, prechladnutá, a dokonca aj značne hladná. Pripadala si ako rekonvalescent po ťažkej chorobe, ktorému hrozí každú chvíľu záchvat migrény alebo plač. Zdalo sa jej, že by mala mať na sebe niečo teplé a obnosené - župan by bol ideálny - a sŕkať výživný mliečny nápoj. Cítila akútnu opustenosť, a myslela si, že nejedna nevesta má asi rovnaké pocity. Ale určite len máloktorú nevestu nechajú sedieť osamote v obývačke s tým, aby bola pekne dobrá a čas od času vstala a šla sa pozrieť z okna, či už nejdú autá. A keď konečne prvé obrovské lesklé auto dorazilo, patrilo k povinnostiam nevesty ísť do kuchyne teraz horúcej a vľúdnej, a hlásiť: "Penelopa, už tu máš auto?" Dohodli sa totiž, Edith už si nespomínala, na čí popud, že bude lepšie, keď Penelopa, ako svedok, bude na matričnom úrade prvá a tam podporí svojou energiou Geoffreyho a jeho svedka, ktorý bol mohutnejšou, ale ospalejšou replikou svojho priateľa. A tak ich uvedie do stavu pohotovosti k uvítaniu Edith, ktorá príde o štvrť hodinu neskôr, v druhom aute, sama. Pani Dempsterová zostane na vlastnú žiadosť doma a prezlečie sa v Edithinej izbe do vlastného veľmi svojrázneho svadobného hávu a slávnostne ich po návrate uvíta a ponúkne pohostenie.

Keď primäli Penelopu k odchodu - a ona si dala načas, kochajúc sa ľahostajnými pohľadmi niekoľkých dietok konzumujúcich chrumky, ktoré postávali pred domom -, rozhostilo sa na okamih ticho. Dievčatá sa vyhrnuli von, už v časovej tiesni, a dohadovali sa, ako ďaleko je do Tregunter Road. Zhora bolo počuť, ako si pani Dempsterová napúšťa vodu do vane. Edith stála pri okne. A potom, príliš skoro, prišiel rad na ňu.

Keď sa auto pomaly rozjazďovalo, upadla Edith do stavu miernej regresie. Zdalo sa jej, že ešte nikdy nevidela domové priečelia tak ostro. Potrebovali by novú omietku, napadlo jej, a potom, to už som dávno mala urobiť. Potom spozorovala, ako kupodivu pútavé sú obchody, ktoré nevidiac dennodenne míňala: pohrebný ústav, drogéria, trafika so svojou diskrétnou výstavkou porno časopisov, na obálkach ktorých sa väčšinou skveli devy v predklone s hlavou medzi rozkročenými nohami, závej pretrhnutých tiketov na chodníku pred stávkovou kanceláriou. 

Zatiaľčo ju limuzína unášala v ústrety jej osudu, pozorovala s hlbokou nostalgiou, ako sa zo svojho krámu vynoril cyperský zeleninár s vedrom vody a vychrstol ho oblúkom na chodník so špľachnutím, nad ktorým Edith slastne strnula. Videla nemocnicu s mladíkmi v bielych plášťoch utekajúcimi do schodov, detské ihrisko a škôlku a obchod, kde sa predávali sadenice, jednu z dvoch miestnych krčiem a jednu celkom slušnú konfekciu. Potom videla mestský registračný úrad a pri vchode húfik v živej konverzácii. Ako návštevníčka z inej planéty videla svojho vydavateľa a svojho agenta a otcovho bratranca, potrhlého vegetariána. Videla vzrušenú Penelopu, ktorej červený klobúk priťahoval pozornosť jedného alebo dvoch prítomných fotografov, v rozhovore s Geoffreym a jeho svedkom. A potom videla Geoffreyho. A potom uvidela bleskom, ale raz a navždy jeho beznádejnú myšičkovitú sporiadanosť. S najväčším pokojom sa naklonila k šoférovi: "Odviezli by ste ma láskavo ešte kúsok? Rozmyslela som si to."

"Ako ráčite, madam," odtušil, súdiac z jej skromného vystupovania, že patrí k hosťom. "Kam by ste chceli ísť?"

"Čo keby sme sa prešli parkom?" navrhla.

Zatiaľčo limuzína ticho kĺzala okolo registračného úradu, videla ako po zastavení projekcie strnulý snímok vytreštenej Penelopy a Geoffreyho, s ústami zdesením otvorenými. Potom sa film opäť pomaly rozhýbal, ako sa zástup trúsil zo schodov a teraz pripomínal týždenník z archívu. Mala dojem, že sa pred ňou objaví nejaká historická udalosť, bola pripravená na tresk výstrelov, nečakanú katastrofu. Lenže skoro, prekvapivo skoro, všetkých nechala za sebou a ako na znamenie šťastného úniku vyšlo slnko a pražilo prudko s plnou silou falošného neskorého leta na Sloane Square. A už sa plavili voľne a velebne parkom; Edith stiahla okienko a vo vytržení vdychovala chladnejší vzduch a okúzlene sledovala kopajúcich malých chlapcov, nemotorne cválajúce ťažké dievčatá, a turistov s nosom v mape, vypytujúcich sa najskôr, kadiaľ sa ide k Harrodsovmu obchodnému domu.

"Ešte raz," zaprosila. Ale teraz jej exaltácia pomaly opadala pri pomyslení na následky, ktorým bude musieť čeliť. Teraz už budú všetci naspäť doma, Geoffrey bude sedieť v obývacej izbe, dosť možno s hlavou v dlaniach, pani Dempsterová sa bude rozhorčene pýtať, čo s jedlom, Penelopa zvládať situáciu. Tentoraz si všimla, že lístie žltne a obloha sa opäť zaťahuje a že je jej veľmi zima. A hlad bohužiaľ mala stále.

Načo všetko bolo hrozné. Uvidela, že jej domček nadskakuje rozhorčením, aj keď ju potešilo, že v záhrade sedí jej vydavateľ a dvaja alebo traja dávnejší priatelia a popíjajú šampanské. Odplížila sa do spálne, ale tá bola plná šatstva pani Dempsterovej a vône pani Dempsterovej. Počula Penelopu dole hovoriť: "Prosím vás jedzte a pite. Prinajmenšom vám môžeme ponúknuť nejaké občerstvenie. Netuším, kde sa Edith podela, muselo sa jej urobiť zle." Tu Edith povzdychla a bázlivo zišla po schodoch, uvedomujúc si ostro, aké netaktné od nej je, že sa vôbec ukazuje.

Šla rovnou cestou do obývacej izby a položila Geoffreymu ruku na rameno. "Geoffrey," povedala. "Prepáč," povedala.
"Nemám, čo by som ti povedal, Edith," prevravel. "Zosmiešnila si ma."
"Časom zistíš, Geoffrey, že som sa zosmiešnila ja."
Ignoroval to. "Som len rád, že sa toho nebohá matka nedožila."

Obaja pozreli na opálový prsteň; Edith ho sňala a podala mu ho. "Zbohom, Geoffrey," povedala a odišla z miestnosti.

"Budem v záhrade, Penelopa," oznámila a vyvolala tak novú vlnu pohoršeného rozruchu. "Chcem sa porozprávať s Haroldom a s Mary." Vzala si pohár šampanského a odišla do záhrady, prehodila so svojim agentom pár srdečných slov, ale nič nevysvetľovala, a sedela vonku tak dlho, až mala istotu, že všetci vyprázdnili pole.

Samozrejme že jej bez meškania dobre dali. Dlhé hodiny, ako sa jej zdalo, počúvala rečnenie Penelopy a pani Dempsterovej o svojej mravnej mrzkosti a detinskosti, o svojom nedostatku dôstojnosti, spoľahlivosti a lojálnosti a normálneho ženského útlocitu. Počula, ako jej hovoria, že prepásla poslednú príležitosť. Že v tomto smere už nič nemôže čakať, nech si nerobí márne nádeje. Že nechápu, ako sa môže ľuďom pozrieť do očí. Že najlepšie, čo môže urobiť, je zobrať sa a zmiznúť a vrátiť sa, až keď zasa príde k rozumu a bude schopná svetu dokázať, že sa náležite kajá za spôsobené pohoršenie. Počúvala to všetko so sklonenou hlavou, mlčky, až konečne hlasy utíchli, domovné dvere buchli a ona bola konečne sama. Počkala opatrne päť minút, potom zašla k telefónu a vytočila číslo.

"Stanley," povedala. "Je tam David?"
"Má aukciu niekde pri Worcestere," znela odpoveď. "To mohol zastať každý. Bohvie prečo tam išiel."
"Nemohli by ste mu tam zavolať mojim menom? Nemohli by ste ho požiadať, aby za mnou večer prišiel? Čo najskôr. Mimochodom ja som Edith."
"Tak vy ste sa nevydali?" spýtal sa Stanley bez údivu.
"Nie," povedala. "Rozmyslela som si to."

Šla hore do spálne, kde znovu opanovala pole, len voňavka bola ešte cítiť; otvorila okno, prezliekla sa zo svojho krásneho kostýmu do modrých bavlnených šiat. Sedela dobrú polhodinu na posteli a premýšľala o tej hanbe. Keď vstala, aby zavrela okno, lebo bol už večer a chladno, zazrela, ako sa Geoffrey vynoril z Penelopinho domu. Vyzeral značne pookriato. Asi ide zahovoriť stôl, povedala si.

Dve hodiny nato sedela v tme a čakala na zvuk Davidovho auta. V hlave mala úplne prázdno, ale napĺňala ju túžba, túžba, ktorá sa jej teraz javila ako zhubná. Taká neprístojnosť jej len tak neprejde, nevyhnutne vyvolá reťazovú reakciu: pobavenie, pochybnosti, odstup. Spory sa dajú zmieriť, ale na rozpaky sa nikdy úplne nezabúda. A Edith tušila trúchlivo, že z nej bude osoba, ktorá uvádza do rozpakov.

Avšak David, keď konečne prišiel, nepovedal nič a vzal ju do náručia. Keď ju pustil, podržal si ju na dosah paže a zadíval sa na ňu. Uvidela v jeho tvári napätie a únavu a vedela, že spôsobila oboje. A ešte niečo. Vyzeral skľúčene, ostražito. Situácia bola príliš zložitá, preťažená, aby to ich nepísaná dohoda uniesla. Lebo predsa boli rozumní ľudia, nikomu sa nesmelo ublížiť, ani slovom. Ba predovšetkým slovom. A tak s posledným zostatkom energie, ktorá sa rýchlo rozplývala, obrátila všetko v žart. Chyba v programovaní, povedala. Chudák Geoffrey bol proste prehmat, ona v skutočnosti potrebuje len jedno: prázdniny. Očividne nie je stvorená pre stav manželský. Ale šampanské môžu aj tak dopiť. Nakoniec, keď spolu zhliadli ponurý televízny film, sa úplne uvoľnil a zasa sa milovali. Ale keď mu zamávala na rozlúčku, zistila s pichnutím pri srdci, že sa nedotkol misy lahôdok, ktoré pre neho zachránila zo svadobnej hostiny.

Ďalších pár dní sa držala doma a čakala, až sa ozve, lenže druhí plánovali za ňu, a keď konečne zazvonil telefón, bola to Penelopa s menom a adresou tohto výborného hotela a oznámením, kedy letí lietadlo a čo si má zabaliť. Zdalo sa, že si všetci uľavia, keď načas zmizne; a Penelopa pre istotu strážila každý jej pohyb. Výnimočne jej bolo dovolené ísť na obed so svojim agentom a zanechať mu adresu, lebo teraz sa chmúrne predpokladalo, že nateraz sa bude musieť živiť svojou hlavou, alebo aspoň perom. Konečne toho posledného šedivého dňa, kedy leto definitívne skončilo, uvidela, že bez odporu nasadla do Penelopinho auta a ide na letisko. Pani Dempsterová sľúbila, že zajtra príde vygruntovať a potom nechá kľúč u Penelopy. Nejako sa jej prieči chodiť ku nej ďalej, vysvetlila. Už je taká povaha. Citlivka. Edith si bude musieť za ňu nájsť náhradu.

Ale ako sa auto rozbiehalo, potešil Edith pohľad na Terryho, ktorý bledší než obvykle rázoval po chodníku s bedničkou sadeníc pod pažou. Keď uvidel, zdvihol voľnú ruku, v ktorej držal svoj kľúč od domu, a ona mu zamávala. Aspoň o záhradu bude postarané, myslela si.          

Z románu Hotel du Lac (1984)
Anita Brooknerová

Do češtiny preložila Hotel u jezera Alena Hartmanová, vydalo Argo, 1995